|
Výťah z knihy J.E.Dr. Karol Kmeťko 25 rokov biskupom v Nitre, vydanej v roku 1946:
Dr. Karol Kmeťko, arcibiskup, dožíva sa 13. februára 1946 25-ročného biskupského jubilea. Je to zriedkavá a pamätná udalosť, ktorá si zasluhuje pozornosti. Mám pred sebou schematizmus diecézy nitrianskej. Nitrianska diecéza patrí medzi najstaršie, veď už roku 880 má biskupa. Je to teda biskupstvo vyše tisícročné. V rade biskupov terajší pán arcibiskup je 78. Zpomedzi týchto mimo neho len 6 sa dožili 25-ročného biskupského jubilea. Je to teda jubileum zriedkavé a zriedkavé veci sú vzácne. Vzácnosť a pamätnosť tohto jubilea má ale omnoho hlbšie a väčšie dôvody. Veď oslavujeme 25 rokov požehnanej a plodnej biskupskej práce, bohatej na veľké diela a trvalé úspechy. 25 rokov biskupského úradu Dr. Karola Kmeťku je naplnené príkladnou a apoštolskou horlivosťou biskupa, ktorý všetko svoje úsilie venuje tomu, aby bol pravým biskupom: otcom kňazov a veriacich, učiteľom a vodcom na ceste večnej spásy. Tento 25-ročný episkopát bude vždy zlatým úsekom tak v dejinách nitrianskej diecézy, ako aj v dejinách katolíckej Cirkvi na Slovensku, a preto si zasluhuje, aby sme sa pri tomto životnom medzníku zastavili a zhodnotili jeho význam.
RODNÁ OBEC.
Dr. Karol Kmeťko narodil sa 12. dec. 1875 v Dolných Držkovciach (okres: Bánovce n/Bebravou). Idúc po novej magistrále od Bánoviec smerom na Trenčín, asi tam, kde táto magistrála dosiahne vyvýšeného bodu pri kaplnke, Veronika zvanej, odbočíme naľavo na vicinálnu cestu a cez Ruskovce dostaneme sa do Dolných Držkoviec. Je to obec malá, sotva počíta 300 duší. Už od ďaleká nám kýva útulný a pekný kostolík, postavený na kraji obce v modernom, vkusnom štýle, dar to štedrosti veľkého rodáka obce, Dr. Karola Kmeťku. Sama obec leží v malebnom údolí, zôkol-vôkol sú väčšie menšie pahorky, polia, záhrady a lúky, neďaleko zelena j ú sa lesy, kraj oku lahodný a najmä v letných mesiacoch poskytuje mnohé a príjemné vychádzkové príležitosti. RODINNÝ KOZUB.
Musíme prejsť cez celú obec a až na druhom kraji prídeme k rodnému domu pána arcibiskupa, ktorý zväčša až doteraz si zachoval podobu a stav, v akom bol, keď sa v ňom náš jubilant narodil. Pred domom rozsiahly dvor a ďalej veľká záhrada, cez ktorú tečie potôčik. Sám pán arcibiskup rád sa zastaví tu, keď ho tade vedie cesta, popozerá si tie staré a milé kúty, ku ktorým ho viažu drahé rozpomienky prežitého detského a mladého veku. Otec tu bol notárom a vychoval Cirkvi a národu 5 synov a 5 dcér. Zo synov dvaja venovali sa kňazskému povolaniu, brat pána arcibiskupa Pavol Kmeťko bol dlhé roky gymnaziálnym profesorom v Nitre a potom farárom v Dražovciach pri Nitre. Dvaja synovia stali sa lekármi. Jedna z dcier bola milosrdnou sestrou, v Žiline a na okolí dobre známa sestra Bonifácia, predstavená Biskupského sirotinca v Žiline. Náš jubilant pochádza teda z rodiny nábožensky hlboko založenej, v ktorej nachádzame všetky predpoklady a vlastne koreň pre jeho prehĺbený a duševne bohatý život. NA ŠTÚDIÁCH.
Ľudové školy vychodil v rodnej obci, gymnázium v Nitre, kde maturoval roku 1895. Ako výborný žiak bol poslaný na bohoslovecké štúdiá na univerzitu do Budapešti. V centrálnom seminári budapeštianskom nitrianska diecéza vždy malá viac bohoslovcov. Boli to obyčajne klerici, vynikajúci v štúdiách. Je zaujímavé, že tu, v hlavnom meste býv. Uhorska, títo bohoslovci národne sa prebudili a vracali sa do diecézy zväčša ako povedomí Slováci. Tu totiž prišli do styku s chorvátskymi a rumunskými bohoslovcami, ktorí vyšli z chorvátskych a rumunských stredných škôl, boli národne uvedomelí a mali blahodarný vplyv i na bohoslovcov-Slovákov. I Dr. Karol Kmeťko vrátil sa z univerzitných štúdií ako povedomý Slovák. KŇAZ.
Na kňaza bol vysvätený 2. júla 1899 v Nitre biskupom Imrichom Bendem.
Nitrianska diecéza rozprestiera sa v prevažnej väčšine na hornatom kraji severozápadného Slovenska. Celá bývalá župa trenčianska patrí do tejto diecézy, vlastne táto župa tvorila túto diecézu, lebo z bývalej župy nitrianskej len niekoľko fár patrí do tejto diecézy. Samo sídelné mesto nitrianskeho biskupa, Nitra, leží veľmi excentrický, na južnom okraji diecézy. Celé Kysuce a Považie o4 Beckova na sever je teda pôsobiskom prevažnej väčšiny nitrianskeho kňažstva. Kraj chudobný, najviac fár je roztratených po vŕškoch a kopaniciach a práve preto pastorácia na tomto kraji je ťažká.
Z tejto ťažkej pastoračnej práce vybral si svoj podiel aj Dr. Karol Kmeťko, veď svoj kňazský život pred nastúpením na biskupský stolec takmer úplne strávil na tomto hornatom kraji. KAPLÁNSKE ROKY.
Prvá jeho kaplánska stanica bola Bošáca, rázovitá obec na moravskom pohraničí, pre kňazskú prácu ťažká, lebo väčšina veriacich býva po roztratených kopaniciach. Po niekoľkomesačnom kaplánovaní v Bošáci bol preložený do Bolešova a odtiaľ čoskoro do Diviny pri Žiline. Po dvojročnom kaplánovaní v Divine bol poslaný zastupovať chorého farára do Riečnice a odtiaľ potom za kaplána do Novej Bystrice. Táto fara patrí medzi najťažšie kysucké fary. Ľud veľmi chudobný, žije po lazoch roztrúsený, ale dobrý a hlboko nábožný. Z Novej Bystrice išiel za kaplána do Kysuckého Nového Mesta, kde bol do roku 1910.
Všade, kde bol, pôsobil príkladnou horlivosťou, so slovenským ľudom úplne srástol a popri svojej pastoračnej práci venoval sa aj sociálnemu povzneseniu tohto ľudu. Veľmi dobre poznal hmotnú biedu tohto ľudu a ako príkladný kňaz žijúci a obetujúci sa za tento ľud, chcel mu aj v tomto ohľade pomáhať. Už roku 1908 začal aj verejne vystupovať, a to v smere a duchu ľudovo-sociálnom. DOKTOR BOHOVEDY.
Hoci ako mladý kňaz účinkoval na ťažkých staniciach, pokračoval aj vo svojich teologických štúdiách, složil ako kaplán dve rigoróza, napísal doktorskú dizertačnú prácu a roku 1906 dosiahol hodnosť doktora na budapeštianskej univerzite. MILOVANÝ PASTIER VERIACICH.
V Kysuckom Novom Meste pôsobil ako kaplán 6 rokov. Veriaci tejto fary zachovali si pamiatku jeho kaplánovania až doteraz. Jeho pôsobenie na kazateľnici a v škole bolo tak hlboké, že mnohí jeho bývalí žiaci s veľkou vďačnosťou a láskou pamätajú naňho. Ako kaplán kysucko-novomestský vyhotovil slovenský preklad známeho dielka „Petrík, malý apoštol sv. prijímania". R. 1910 bol poslaný za dočasného správcu fary v Považskej Bystrici, ale ešte v tom roku bola mu sverená správa fary v Kys. Novom Meste a tiež v tom istom roku dostal faru v Tepličke n/Váhom. Ako vidíme, za 11 rokov svojho kňazského života prešiel cez mnohé stanice, mal príležitosť dobre poznať všetky ťažkosti a problémy pastorácie, ako aj pomery ľudu, ktorému mal sa stať arcipastierom. Tieto skúsenosti boly vzácnou školou pre jeho budúce biskupské pôsobenie. FARÁR V TEPLIČKE.
V Tepličke n/Váhom bol farárom až do r. 1921, kým sa nestal biskupom, teda úplných 10 rokov. Cez takú dobu možno už rozvinúť plánovitú a systematickú prácu. Už tu — pravda, v menšom rozsahu — poberala sa jeho kňazská práca v tom duchu a smere, ako neskoršia za jeho episkopátu. Ako dobrý kňaz podstatnú svoju úlohu videl na čisto náboženskom, duševnom poli. Kostol a škola boly jeho prvým pracoviskom. V kostole prevádzal intenzívnu pastoráciu, najmä privádzal svojich farníkov k častému sv. prijímaniu, v škole venoval sa úplne mládeži, ktorú vždy vrele miloval. Pracoval za svoj ľud aj mimo kostola. Bol jeho poradcom vo všetkých veciach, chcel ho aj sociálne povzniesť, preto založil Potravné družstvo, ktoré sám viedol. Jeho pôsobenie v Tepličke zanechalo trvalé stopy, táto farnosť po náboženskej stránke i teraz patrí medzi najusporiadanejšie fary diecézy, ovocie to práce Dr. Karola Kmeťku. Bol pravým otcom svojich veriacich. Nie div, že oplakávali jeho odchod a lipnú k nemu i teraz pravou láskou a oddanosťou. Opätne bol som svedkom toho, ako sa všetok ľud ihneď shrnul, keď sa dozvedel, že zavítal do Tepličky, alebo ako utekali za ním jeho bývalí farníci, keď ho dakde na cestách, najviac na stanici v Žiline zazreli. Zaiste i on zažil v Tepličke veľa duševných radostí, veď pre duchovného otca niet väčšej radosti ako duševný pokrok jeho veriacich. Tepličku i jeho obyvateľstvo i teraz má v osobitnej láske, tejto láske treba pripisovať, že im umožnil, aby si svoj farský chrám krásne zreštaurovali a zväčšili a i teraz stále sa zaujíma o svoju bývalú farnosť a o svojich bývalých farníkov.
Farárske pôsobenie Dr. Karola Kmeťku po každej stránke bolo vzorné. UVEDOMELÝ SLOVÁK — NÁRODOVEC.
Jeho pôsobenie v Tepličke bolo v dobe najväčšieho národného útisku. I naproti tomu Dr. Karol Kmeťko vždy vystupoval ako povedomý Slovák, udržiaval styky so známymi slovenskými národovcami a prispieval do slovenských časopisov. U vrchnosti bol proskribovaný ako pansláv a preto stále bol pozorovaný. II.
SPLNENÉ NÁDEJE.
Rok 1918 znamená pre slovenský národ neslýchaný obrat. Malý národ odsúdený k národnej smrti, ktorého inteligencia vo väčšine už necítila slovensky, ktorý už dlhé roky nemal vlastných škôl a literatúru veľmi skromnú, začal sa národne prebúdzať a žiť svojským životom. Bolo samozrejmosťou, že tento veľký dejinný obrat v živote národa postavil do popredia aj Dr. Karola Kmeťku, verného syna tohto národa, ktorý tak svojou národnou minulosťou ako aj svojím hlbokým vzdelaním patril medzi vedúce osobnosti tohto národa. ČLEN REVOLUČNÉHO NÁRODNÉHO ZHROMAŽDENIA A POSLANEC.
Bol teda pozvaný do Revolučného národného shromaždenia a bol potom aj zvolený za poslanca, ktorú funkciu zastával až do roku 1922. Ako poslanec vystupoval vždy vážne a dôstojne. Jeho prejavy či už v Slovenskom klube alebo v parlamente budily vždy pozornosť, jeho múdra prezieravosť a umiernenosť získaly mu úctu aj u politických protivníkov. Aj ako poslanec vždy si bol úplne vedomý svojej kňazskej dôstojnosti a aj vo verejnom účinkovaní svojím životom vytvoril príkladnú syntézu veľkej a oddanej lásky k Cirkvi a k národu.
VEĽKÝ DEŇ — PRVÍ SLOVENSKÍ BISKUPI.
Nové usporiadanie cirk. pomerov na oslobodenom Slovensku určilo Dr. Karolovi Kmeťkovi novú úlohu a mimoriadne významné postavenie. V decembri 1920 rozletela sa po Slovensku radostná zpráva, že sv. Otec Benedikt XV. vymenoval troch nových slovenských biskupov a za nitrianskeho biskupa Dr. Karola Kmeťku, farára v Tepličke nad Váhom. Dejinný význam tohto opatrenia bol zrejmý. Slovenský národ takmer celkom katolícky, a to katolícky nielen podľa mena, lež aj cítením a životom, dostal prvý raz vo svojich dejinách vlastných, z jeho krvi pochádzajúcich arci-pastierov. Zaplesalo srdce každého Slováka a táto radosť prejavila sa navonok manifestačným spôsobom pri slávnostnej vysviacke prvých troch slovenských biskupov v Nitre dňa 13. februára 1921. Ožila teda sláva staroslávnej, príbi-novskej a metodskej Nitry a s týmto spolu aj sláva celého národa.
NÁSTUPCA SV. METODA.
Pre diecézu nitriansku nadišla nová epocha, ktorá je v znamení všestranného vývinu. Doterajší život Dr. Karola Kmeťku, jeho rýdzi kňazský charakter a hlboké vzdelanie boly istou zárukou, že na biskupský stolec sv. Metoda dostal sa muž súci a pravý. Teraz, keď po 25-ročnom odstupe chceme podať krátku charakteristiku jeho účinkovania, chceme byť vecní a strániť sa všetkého preháňania. Facta loquuntur. Skutky, životné dielo, tie sú najlepším a najistejším pramenom pre hodnotenie osobnosti. A my chceme uvádzať činy a diela, na ktoré je episkopát Dr. Karola Kmeťku taký bohatý a požehnaný.
VLASTNOSTI BISKUPA.
Správne sa hovorí, že Cirkev žije v svojej liturgii. V jej obradoch nachádza sa toľko veľkých myšlienok, toľko duševnej krásy, že čím viac sa do skúmania týchto vhĺbime, tým viac nás táto krása upúta. Konsekrácia biskupská je veľký a poučný obrad. Skveje sa na ňom dvoj tisícročná patina a istá nadprirodzená vznešenosť, ako by nádych toho Paraklita, ktorý je dušou Cirkvi. V slávnostnej prefácii tejto posviacky Cirkev prosí Ducha Svätého, aby nový biskup mal všetky vlastnosti pravého apoštola — veď biskup je nástupca apoštolov a preto aby sa vyznačoval najmä týmito vlastnosťami: apoštolskou horlivostou, svätosťou života, účinnou láskou k bližným a vernosťou k sv. Cirkvi.
Viďme, ako sa splnila táto modlitba Cirkvi na našom jubilantovi.
1. Dr. Karol Kmeťko ako biskup mohol rozvinúť svoje schopnosti a uplatniť svoju horlivosť tak do hĺbky ako aj do šírky. Náboženské pomery po prvej svetovej vojne boly neutešené. Dlhotrvajúca vojna vyprázdnila semináre a nastal veľký nedostatok kňažstva, mravy ľudu poklesly, čo malo zlý vplyv aj na náboženský život.
STAROSTLIVOSŤ O KŇAZSKÝ DORAST.
Nový biskup dobre poznal všetky tieto ťažkosti a dal sa do obnovy náboženského života múdrosťou skúseného dušpastiera a horlivosťou dobrého kňaza. Dobre vystihol najpálčivejšiu potrebu diecézy: dať jej dosť a dobrých kňazov. Prvú a najväčšiu starostlivosť venoval kňazskému dorastu. Obnovil malý seminár a založil najmenší seminár pre žiakov od 1—4. triedy gymnaziálnej. Postaral sa o to, aby tieto ústavy vyhovovaly po každej stránke, kvôli čomu prinášal aj veľké hmotné obete. On sám sa zaoberal individuálne s chovancami týchto ústavov, každého poznal osobne, často ich navštevoval a pozorne sledoval ich vývin a prospech v štúdiách. Touto systematickou prácou sa mu podarilo semináre zaplniť a zaistiť dostatočný kňazský dorast. Výsledok tejto starostlivosti sa čoskoro ukázal. R. 1923 boli len dvaja vysvätení za kňazov, r. 1928 už 7, r. 1934 až 20 a r. 1935 zasa 16. Dnes (1946) diecéza nitrianska patrí medzi tie zriedkavé diecézy, ktoré majú keď aj nie nadbytok, ale toľko kňazov, že môžu vyhovieť duševným potrebám ľudu.
Nový biskup veľmi dbal o to, aby kňažstvo aj po kvalitnej stránke zodpovedalo. Už v prvom svojom obežníku zo dňa 13. februára 1921 napomína kňazov: „Základom duševného obnovenia ľudu je každý jeden z Vás. Vy máte byt soľou zeme, ktorá zabráni ďalšej skaze ľudu, Vy ste svetlo položené na svietnik, ktoré ukáže ľudu pravú cestu." Aj vo svojich ďalších obežníkoch, najmä v novoročných, veľmi často pripomína kňazom povinnosť sebaposvätenia, lebo len dobrý, pravý duševný život vedúci kňaz môže plniť svoje povinnosti a byť vodcom ľudu na ceste spasenia. Veľmi nalieha na kňazov, aby používali prostriedky duševného života, duševné cvičenia kňazov osobne má v evidencii, nariadil mesačné rekolekcie, zaviedol a odporúčal Unio Apostolica.
Biskup ako duchovný pastier a učiteľ svojho ľudu nemôže tento úrad bezprostredne vykonávať, lež koná to pomocou a prostredníctvom svojho kňažstva. Vedel veľmi dobre, že len horlivé a príkladné kňažstvo môže plniť túto úlohu správne a preto tá jeho veľká námaha a starostlivosť, aby mal dobré kňažstvo v dostatočnom počte.
EXERCIČNÉ HNUTIE.
Nie menšiu starostlivosť venoval aj náboženskému povzneseniu ľudu. Do služby tohto vznešeného cieľa postavil všetky prostriedky modernej pastorácie, najmä však uzavreté duševné cvičenia pre svetských veriacich a ľudové misie. Právom ho môžeme nazvať priekopníkom exercičného pohybu pre laikov u nás. Hneď od počiatku svojho nastúpenia na biskupský stolec usporiadal uzavreté duševné cvičenia pre učiteľov a iných inteligentov v seminári a všemožne nástojil, aby sme mali aj exercičné domy, v ktorých by sa exercície mohli konať cez celý rok. Preto bol vybudovaný Misijný dom v Nitre aj ako exercičný dom, podobne kláštor na Zobore a tiež zvláštny exercičný dom v Belušských Slatinách. V týchto exercičných domoch už mnohé stovky svetských veriacich odbavilo duševné cvičenia.
ĽUDOVÉ MISIE.
Ľudové misie sú výborným prostriedkom duševnej obnovy pre celú farnosť. Podľa cirkevného zákonníka tieto sa majú v každej farnosti vydržiavať najmenej každý desiaty rok. Sám osobne kontroluje, či sa toto ustanovenie dodržiava. Do diecézy uviedol kongregáciu redemptoristov a rehoľu dominikánov najmä tým úmyslom, aby diecéza mala dosť ľudových misionárov. Na trovy s ľudovými misiami spojené ochotne prispieva. HORLITEĽ ZA ÚNIU.
Pravá apoštolská horlivosť katolíckeho biskupa nemôže sa uspokojiť len starostlivosťou o svoju diecézu, hoci predovšetkým musí o túto dbať. Cirkev je katolícka, má veľké svetové úlohy a musí sa starať o všetkých ľudí. Je to misijná povinnosť Cirkvi, ktorá platí pre každého biskupa, kňaza a veriaceho.
Dr. Karol Kmeťko i túto povinnosť plní príkladnou horlivosťou. Vedie ho v tom láska k nesmrteľným dušiam a to v dvojakom smere. Ako človek úprimného slavianskeho cítenia hneď od prvopočiatku zapojil sa do unionistického pohybu, ktorého cieľom je spojiť východnú cirkev s rímskou. Myšlienku unionizmu šíril pomocou Apoštolátu sv. Cyrila a Metoda, ktorý jeho zásluhou bol uvedený do mnohých fár diecézy. V svojich obežníkoch často upozorňoval duchovných na unionistické snahy, nariadil, aby sviatok sv. Cyrila a Metoda bol verejne zasvätený, svojich bohoslovcov pri každej vhodnej príležitosti poučoval o unionizme a ochotne ich prepúšťal na štúdiá do Russica v Ríme. V prvej ČSR unionistický pohyb mal svoje stredisko na Velehrade. Academia Velehradensis má na tomto poli veľké zásluhy a unionistické kongresy na Velehrade boly vždy internacionálneho rázu a stály na veľkej vedeckej úrovni. Dr. Karol Kmeťko pravidelne navštevoval tieto sjazdy a bral na nich aj aktívnu účasť. Vo svojej prednáške povedanej pred plénom unionistického kongresu r. 1924 o Apoštoláte sv. Cyrila a Metoda prejavil svoj náhľad a presvedčenie, ktoré ho v tomto snažení viedlo: „Sú oni naši bratia — totiž nesjednotení Slaviani — a to až dvojnásobným sväzkom s nami spojení: sväzkom krvi Kristovej a sväzkom prirodzenej krvi... My, Slaviani, vzhľadom na nás spoločný pôvod, musíme príkladnou horlivosťou vynikať vo všetkých unionistických snaženiach." (Acta Congress. Velehr. 1924, str. 100.)
Ako vo všetkých svojich arcipastierskych podujatiach i tu stále zdôrazňoval potrebu nadprirodzenej pomoci Božej, bez ktorej sa tak sväté a veľké dielo, ako je sjednotenie všetkých Slavianov v katolíckej Cirkvi, nemôže uskutočniť. Právom sa odvolával na encykliku Benedikta XV., vydanú k tristému výročiu narodenia sv. Jozafáta, mučeníka, z ktorej citoval tieto slová: „Keďže sjednotenie všetkých týchto národov v jednej viere ako dielo Božie, len Božou pomocou môže byt dosiahnuté, nasledujme príklad sv. Jozafáta, ktorý súc pre-citnutý predovšetkým duchom modlitby pracoval za úniu." MISIJNÁ HORLIVOSŤ.
Všeobecne je známa mimoriadna horlivosť Dr. Karola Kmeťku za svetové misie. Táto jeho práca je osobitne zhodnotená a preto my sa obmedzíme len na konštatovanie, že misijný pohyb na Slovensku pod vedením Dr. Karola Kmeťku a jeho zásluhou rozrástol sa do netušenej šírky, zaradil slovenský národ medzi prvé národy sveta zaslúživšie sa za misie a získal slovenskému národu na celom svete veľmi dobré meno. Podiel slovenských katolíkov na misijnej práci katolíckej Cirkvi tak po duchovnej ako aj po hmotnej stránke je tak čestný, že môže byť vzorom pre mnohé aj väčšie národy.
Dvojsväzkové veľké dielo Dr. Karola Kmeťku „Svetové misie" je najvýraznejším dôkazom jeho apoštolského horlenia za svätú vec misií. Táto práca i v medzinárodnom vzťahu veľmi pekne reprezentuje našu katolícku literatúru.
Táto neúnavná, všestranná činnosť Dr. Karola Kmeťku musí mať svoje korene v duši a v živote. To je prirodzené, lebo nikto nemôže dať to, čoho nemá. Stále práce a námahy za slávu Božiu, za večné spasenie duší musia vyvierať zo stáleho spojenia s Bohom a z hlbokého duševného života.
Teda s veľkou radosťou a povďačnosfou môžeme teraz po 25 rokoch tvrdiť, že na našom jubilantovi splnila sa modlitba Cirkvi prednesená pri jeho biskupskej konsekrácii, aby bol veľpastierom naplneným apoštolským duchom a vynikal čnostným životom.
2. Katolícky biskup má byť aj otcom svojich veriacich. Ako taký má byť naplnený účinnou a úprimnou láskou ku všetkým, najmä však k núdzu trpiacim. V obradoch biskupskej konsekrácie je to tak jednoducho ale dôrazne vyjadrené slovami: „Nech je k chudobným, pocestným a všetkým núdzu trpiacim pre meno Božie láskavý a milosrdný." ŠTEDRÁ VEĽKODUŠNOSŤ.
Dr. Karol Kmeťko vždy bol sociálneho cítenia a už ako mladý kaplán zúčastnil sa sociálneho pohybu. I povahové je mužom dobroty a lásky. Jeho teologické vzdelanie je hlboké, najmä pre špekulatívnu vedu je nadchnutý, ale predsa prevláda v ňom srdce a to srdce, ktoré by každému chcelo pomôcť a odstrániť všetku biedu. V svojich osobných nárokoch, je skromný a všetky svoje príjmy venuje na kultúrne a dobročinné ciele. Za 25 rokov jeho episkopátu vzniklý v diecéze mnohé a veľké ustanovizne, stavaly sa nové kostoly, kláštory a školy a všetky tieto pocítily jeho štedrosť a veľkodušnosť. PRIATEĽ A DOBRODINEC MLÁDEŽE.
Chudobná študujúca mládež má v ňom stáleho dobrodincu a opustená mládež pravého otca. Napr. katolícky sirotinec v Žiline vedel by o tom podať mnohé a dojímavé dôkazy. Dobročinný spolok kresťanskej lásky, Charita, jemu môže ďakovať za svoje rozšírenie v diecéze a najmä Charita v Nitre, ktorá nielen v nitrianskej diecéze, lež na celom Slovensku v dobročinnej aktivite vedie, v ňom má svojho stáleho a veľkého podporovateľa.
Opustenej mládeže zvlášť sa ujímajú saleziáni. Zaiste i preto majú v Dr. Karolovi Kmeťkovi tak veľkého protektora. Saleziánske ústavy v Nitre a v Žiline a v Nitre aj sestry-saleziánky stále pociťujú nielen jeho záujem, ale aj dobročinnosť. OCHRANCA TRPIACICH.
Odstraňuje nielen hmotnú, lež aj každú inú biedu. Za bývalého režimu s najväčšou ochotou ujímal sa prenasledovaných a väznených. V záujme týchto vykonal na stá intervencií, pričom nikdy nehľadel na ich náboženskú prííslušnosť, na ich árijský alebo nearijský pôvod. V septembri 1944 osobne vyhľadal veliteľa nemeckého Gestapa, aby zamedzil prenasledovanie obetí nacizmu, čo bolo preňho nie malým uponížením. A i teraz tou istou ochotou sa ujíma všetkých trpiacich a prenasledovaných, lebo je naplnený duchom Božského Samaritána a v každom núdzu trpiacom vidí svojho brata.
Tomuto šľachetnému srdcu možno pripísať, že k arcibiskupovi Kmeťkovi vinie sa každý jeho kňaz i veriaci úprimnou láskou a oddanosťou. Ľudí len srdcom možno získať a niet krajšieho životného úspechu nad tento.
Pri jeho biskupskej konsekrácii Cirkev sa modlila, aby bol pre meno Božie ku každému a najmä k všetkým núdzu trpiacim láskavý a milosrdný. Hľa, i táto prosba Cirkvi sa splnila.
3. Vernosť a oddanosť k Cirkvi je najkrajšou ozdobou každého kňaza a biskupa. Cirkev je dielo Kristovo, je vlastne Kristus medzi ľuďmi, je ďalej žijúci Kristus. Podivuhodné dielo svojou organizáciou, svojím učením, svojím životom a svojimi dejinami. Cirkev nikdy nesklame a o ňu sa každý, či jednotlivec, či celé národy bezpečne môžu opierať. Kto Cirkev pozná, môže ju len milovať a obdivovať. NEBOJÁCNY OBHAJCA CIRKVI A JEJ PRÁV.
Dr. Karol Kmeťko i v tomto môže byť vzorom. „Cirkev sv. v mene Pána Ježiša nám rozdeľuje neoceniteľné dobrodenia, ktoré nám Pán Ježiš na kríži zaslúžil a ktoré nás jedine môžu urobiť šíastlivými, preto ju máme po Bohu najviac milovať'. Autor: Dr. Eduard Nécsey.
Súvisiace články:
|
