V tomto ohľade je na tom najhorsie čsl. štátna mešťanská škola. Budova táto pre 20 tisícové mesto nie je veru žiadnou okrasou.

1.) Veľký seminár

Veľký seminár v Nitre

Tomuto zlu chcel odpomôcť arcibiskup Ján Telegdy, ktorý bol zároveň i biskupom nitrianskym, lebo väčšinu jeho arcibiskupstva mali zabranú Turci, preto sídlil v Nitre. Ten učinil v trnavskom semináriu fond na výchovu 6 kňazov s tou podmienkou, že títo budú vychovaní pre diecézu nitriansku. Aby si mohol vybrať už z vyspelejšej mládeže, daroval svoj veľký trnavský dom na šlachtický konvikt. Tento fond bol potom Jánom Gubassóczym rozšírený pre nových 12 kňazov. Takto vtedy sa v trnavskom semináriu vzdelávalo 18 mladíkov na kňazov pre nitriansku diecézu.

Avšak v sídle biskupskom v Nitre ešte stále seminária nebolo. Tomuto teprve odpomohla usilovnosť Mattyašovského. ktorý vo svojom závete zanechal na stavbu skromného síce, ale účelného seminária a na výchovu bohoslovcov 5000 zlatých a mimo toho 1650 zl. intabulovaných na krajnovskom a častovskom statku a 10 tis. zlatých, ktoré bol požičal Petrovi Zichymu. Vybudovaním seminária poveril kapitulu. Mattyašovského fond zveľadil biskup Gustinyi, keď daroval semináriu dom v hodnote 4000 zlatých v Hornom meste. Viesnerovský pozemok, záhradu pri Tureckej bráne a pre nových omšovníkov daroval na fond 1000 zl.

Veľký seminár nachodí sa v tak rečenej Seminárskej ulici. Stará budova, svojmu účelu už nevyhovujúca, bola značne rozšírená v r. 1877, ako nás o tom poučuje nápis: "August de Rosskovány, Epp. Nitr. Virtuti et scientiae, crescit Anno 1877" t.j. Augustin Roskoványi, nitriansky biskup cnosti a vede roku 1877 postavil. Budova bola zväčšená obnosom 1576,55 zlatých. V roku 1866 bolo v seminári 26 bohoslovcov, v roku je ich tu 22.

2.) Nitrianske piaristické gymnázium a jeho história

Zakladateľom ústavu a spolu aj šľachtického konviktu je Slovák. Ladislav Mattyašovský biskup nitriansky, ktorý dňa 29. januára roku 1701 zložil základinu 24 tis. zlatých na gymnázium a 6000 kusov zlata venoval konviktu. Už na Turíce toho istého roku položený a posvätený bol základný kameň k učelišťu na dnešnom Cyrilovom námestí (v r.1928) a v jaseň otvorená bola škola, ktorá hneď na začiatku svojho účinkovania mala 300 žiakov. Tých ubytoval v dome ostrihomskej kapituly, ktorý stál na rohu križovatky dnešnej ulice Wilsonovej a Kupeckej. Tu bola až do r. 1722. Toho roku sa presťahovala škola do novej práve dostavanej dvojkrýdlovej jednoposchodovej budovy na Cyrilovom námestí.
Zle časy na ňu prichádzali. Dvakrát zhorela na popoľ, prvýkrát rok po svojom vybudovaní, po druhý raz dň 7. augusta roku 1761. Toho dňa a roku vypukol na Párovciach požiar, snáď jedon z najhroznejších v dejinách Nitry. Za veľkej búrky. ktorá práve sa nad Nitrou rozzúrila, udrel blesk na Párovciach. Následky toho boli katastrofálne. Naraz zhoreli Párovce. okolie Tureckej brány a okolie piaristského bývania. Nebezpečenstvo sa nevyhlo ani kolégiu. Zbĺkly pajty a obilnice kapitulné, plamene preniesli sa na strechu školnej budovy a stade na strechy komolých veží. Od tých chytila sa veža kostolná a kolégium a oheň prešiel aj na konvikt. Z celej budovy zostalo spálenište. Namáhavú prácu toľkých rokov zničila jedna nešťastná hodina.

V tejto hroznej pliage skvele sa osvedčila láska k blížnemu. A zase to bola župa nitrianska, ktorá dávala príklad iným, ako sa má v nešťastí pomáhať. Bossányi Imrich, Bacskády František, Kostyán Šándor a Rudnyánszky Šandor vymohli u župy, že poskytla 1300 zlatých v hotovosti a v záprahoch 3000 zlatých ako výpomoc. Páteri (Piaristi) vyšli na okolie a zozbierali za leto a jeseň podporu 6980 zlatých. Kráľovna určila pre nich 8825 zlatých, iní ponúkli tehly, škridlice a iný stavebný materiál.
Touto pomocou a usilovnosťou rádu boli všetky budovy behom roku znova vystavané.
Ján Gustínyi ktorý bol patrónom Piaristov a študujcej mládeže, ktorej divadelné predstavenia s obľubou navštevoval na vlastné útraty dal v škole r. 1766 zriadiť javište.

Dľa nariadenia cisára Jozefa II. z roku 1783 museli sa všetky základiny svojho času učinené Mattyašovským, Harrachom, Bórovskym, Marcibányim, Mottkom, Rácsaym na výchovu chudobných žiakov šlachtických z Liptova, Trenčína, Turca, Spiša a Oravy premeniť na štipendiá. Úroky z nich mali dostávať len tí žiaci najchudobnejší, ktorí by v jazyku nemeckom najlepší úspech preukázali. Tieto obnosy doplnené boli zbierkou podniknutou medzi chudobným slovenským ľudom v najnovšom čase v rokoch 1912-1913.

Behom XIX. stoletia až do roku 1900 nestala sa na budove žiadna významnejšia zmena. Boli prevedené len menšie premeny.

Tak r. 1809, keď budova školy, konviktu, kolégia bola zabraná ako vojenská nemocnica a keď Piaristi boli v kláštore Františkánov, školy čiastočne na mestskom dome, čiastočne v ľudovej škole umiestnené, vtedy biskup nitriansky Jozef Kluch postaral sa o dočasné vystrojenie školy. Královská pokladnica poukázala určitý obnos na opravu škôd učinených na budove. Biskup Jozef Kluch toho roku 1817 na vlastné trovy obnovil budovu gymnázia, o čom svedčí ešte aj teraz mramorová tabuľa v jednej učebni (VIII?) v I. poschodí.

V budove konviktu v I. pol. XIX storočia bývali gymnaziálni profesori spolu s niektorými súkromnými konviktormi. Roku 1848 na žiadosť župy nitrianskej prepustil rád piaristský budovu konviktu za kasáreň pre honvédskych nováčkov. Táto istá budova slúžila za mierne nájomné ako kasáreň četníctvu a neskoršie utvorenému maďarskému kráľ. honvédstvu. Keď bola nová kasáreň vybudovaná a honvédi sa vysťahovali z konviktu, boli dve izby tejto budovy premenené na školu, zväčša však bola prázdna, čakajúc na veľkú reštauráciu, ktorú tohto roku definitívne podstúpila. Druhé poschodie budovy gumnázia bolo až do najnovšej doby prázdne, totiž stáli len hlavné múry.

Na začiatku 70. rokov 19. storočia, keď bolo zavedené aj kreslenie a za ústavnej vlády bola venovaná väčšia pozornosť zariadeniu škôl, bola aj táto časť vybudovaná na ťarchu fonu učebného. Tu boli umiestnené: kresliarňa, fyzický a chemický kabinet. Ale do posledných dôb nedisponovala škola ani riaditeľskou kanceláriou, ani miestnosťou pre profesorskú a iné knihovne.

Keď tehdajší riaditeľ Alexander Horváth v jeseni roku 1886 zaujal úrad riaditeľa gymnázia, našiel v úbohom stave jak vonkajšok, tak aj vnútrajšok školy. Ihneď sa obrátil na udržovateľov školy, ale bol chladne odmietnutý. Len tu a tam bola mu sľúbená podpora. Týmto nezdarom nedal sa odvrátiť od cieľa. Zaoberal sa právnou otázkou, ktože z troch udržiavateľov školy je povinný starať sa o udržiavanie poriadku v škole. Ale práve na túto otázku nedostalvysvetlenia, lebo ako vláda, tak biskup a piaristský rád rovnako odmietli.

V tomto neurčitom postavení nemohol nič iného robiť, než že stále prosil všetkých troch udržiavateľov a žiadal na nich aby aspoň v neodkladných nedostatkoch pomoci svojej neodopierali. Jeho súrnym žiadostiam bolo aspoň čiastočne vyhovené. Tak z učebného fondu bolo poukázané 300 zlatých na opravu budovy a biskup Augustín Roskovanyi dal za 700 zlatých urobiť kabinet, kanceláriu riaditeľskú a viac kusov nábytku. Taktiež učiteľský rád poukázal 600 zlatých na opravy a vláda poskytla 374 zlatých, ktoré boli venované na usporiadanie zanedbaného archívu. Týmito premenami bolo síce pomožené v najpálčivejších nedostatkoch, ale hlavné chyby budovy zostávali ešte aj naďalej oproti vzrastajúcemu počtu žiakov. Tu mohlo pomôcť len radikálne opravenie.

O to usiloval predovšetkým riaditeľ gymnázia Alexander Horváth. Tak už v roku 1888/1889 predostrel trikrát žiadosť biskupovi, na ktorého želanie prezrela komisia odborníkov celú budovu. Výsledok prehliadky tejto bol zaznačený v obšírnom protokole, ktorý bol predostretý vláde národnej osvety. Tá žiadosti obsažené v protokole uznala za správne a o ich prevedenie obrátila sa na druhých dvoch udržiavateľov. Títo však, odvolávajúc sa na 4 body zmluvy z roku 1864 preniesli túto povinnosť na učebný fond. Na tejto právnej otázke zostala trčať záležitosť reštaurácie.

Keď honvédi v roku 1891 vypovedali rádu prenájom a budova sa vyprázdnila, zas druhé strany pre zavedenie gréckeho doplňujúceho kurzu a pre paralelku I. triedy požadovali dve učebne ktoré nemohli byť zadovážené v budove gymnázia, riaditeľ gymnázia a predstavení rádu umiestnili ich dočasne v budove konviktu. Preto riaditeľ gymnázia začal znova súriť reštauráciu ústavu. Roku 1892 získal významnú pomoc v osobe cisárskeho kráľovského komorníka Viliama Thuroczyho, ktorý bol toho času nadžupanom nitrianskym. Ten sa o vec veľmi zaujímal a viackrát ju predostrel vláde národnej osvety. Toto zakročenie malo aj svoj účinok. Za krátky čas bol uistený, že vláda národnej osvety je ochotná ujať sa reštaurácie nitrianskeho ústavu po výsledku prehliadky.

Skutočne 2. júna 1892 prišiel do Nitry ministerský radca Ján Klamarik, aby vyšetril, jak veľkým obnosom by bola ochotná župa, kapitola alebo mesto prispieť na reštauráciu. Pri vyjednávaní sa však presvedčil, že nemôže počítať z tejto strany s podporou a musel prehlásiť, že ľví podieľ ťarchy musí znášať učebný fond.

Jednako vláda predsa sa rozhodla pre prestavbu, lebo už v mesiaci októbri 1892 poverila budapeštianskeho staviteľa Karla Maixnera s vypracovaním plánov gymnázia. Na jar 1893 ministerstvo prijalo plány a rozpočet Maixnerov. Plán mal za základ terajšie budovy a tak alternatívny plán, že by škola bola postavená v záhrade kolégia, samo sebou padol. Lež tento plán padol, lebo riaditeľ gymnázia videl ho nedostatočným, pretože predstavenstvo učiteľského rádu nepričinilo sa o to, aby školy boli umiestnené v celom komplexe budov. Konečne roku 1899 postavil sa úplne celý ústav, v tejto podobe je až dosiaľ zachovaný.

Počet tried menil sa dľa zmien učebných osnov. Začiatkom je to štvortriedna škola. Od roku 1706-1777 je šesťtriedna, od 1777-1806 päťtriedna, od 1806-1850 šesťtriedna, od 1850 je osem tried. Toho roku zaviedla sa i skúška dospelosti. Zmenila sa i doba prázdnin Veľké prázdniny boli v rokoch 1701-1831 v zári a rujni (september - október). Kráľ, nariadením zo dňa 17. mája č. 13905 stali sa srpeň a zári (august - september) prázdninami. Maďarské ministerstvo dňa 12.10. 1875 ustanovilo za prázdniny mesiace júl a august.

Do roku 1862/3 vyučovali na ústave len samí Piaristi. Poneváč dľa cis. kráľ. zo dňa 11. februára 1863 na osemtriedovom ústave muselo vyučovať najmenej 12 profesorov a dľa záväzku piaristský rád bol povinný len sedem síl dodať, Roskoványi založil na 5 profesorov 50 tis. zlatých základinu, ktorú dňa 27. apríla 1863 č. 30524 schválila miestodržiteľská rada cis. kráľovská s tou výhradou, že zakladateľ má právo 5 svojich kňazov k tomu spôsobilých na ústave zamestnávať.

Od roku 1868-1869 povinným predmetom sú kreslenie a telocvik, časom zaviedli sa ako nepovinné predmety francúzština, italčina, len práve slovenčina nie, spev, hudba, rýchlopis a preto profesorský sbor vzrástol o dve a štyri sily.

Vyučovacím jazykom bola latina až do roku 1784, keď cis, patentom zo dňa 18. mája sa nariadilo, že v budúcom školskom roku môže byť prijatý iba ten žiak, ktorý najmenej vie čítať a písať po nemecky. Po smrti cisára Jozefa II. domohla sa práva svojho zase latina a doporučovala sa v nižších triedachmaďarčina, aby sa jej používalo pre zdokonalenie sa v nej. Kráľovským nariadením zo dňa 20. júna 1844 zaviedla sa maďarčina a používanie latiny dovolilo sa iba v syntaxi, rétorike, poetike a mytológii. Rokom 1850 uplatnila už raz aj slovenčina. Cis. kráľ. úkazom povýšená bola za vyučovaciu reč na nižšom gymnáziu a na vyššom prevažne s nemčinou. Maďarský kronikár ústavu poznamenáva o tomto nariadení: "Csehizatió", zabúdajúc tej skutočnosti, že Nitra ešte aj v sedemdesiatych rokoch 19. storočia bola úplne slovenská. Profesori tejto doby chvastajú sa, že ako môžu, tak vyhýbajú sa slovenčine. Dovolujú žiakom po nemecky sa vyjadriť, pokým by sa maďarsky naučili. Toto ich chovanie vyhlasujú za tak veľkú ochotu voči žiactvu, nevediacemu nemecky, akého sú nikdy nie schopní, maďarský chlieb požívajúci, hosťovskí profesori cudzozemskí.

Oni sú prví, ktorí ihneď po otóbrovom diplome r. 1860 žiadajú si i úradne zaviesť maďarčinu za vyučovaciu reč. Žiadosti ich vyhovie miestodržiteľstvo kráľovské nariadením zo dňa 21. rujňa (októbra) 1861. Slovenčina z ústavu zmizla. Žiak slovenský mohol sa učiť hociktorému jazyku, len práve slovenčine nie, ačpráve Slovač a základiny zväčša slovenských ľudí vydržiavali tento ústav.

Už od tridsatych rokov XVIII. storočia pod menom "familiatio" platilo sa školné a to od roku 1784 6 zl., od 1838-9 roku 8zl. 40 kr., od 1875 roku 24 zl., od 1918 r. 100 Kčs.

Gumnázium bolo vždy bohaté na žiactvo. Hneď v prvom roku svojho účinkovania malo 300 žiakov. Najväčšieho počtu dosiahlo roku 1753, kedy malo 1202 žiakov, najmenšieho roku 1852, len 162 žiakov. Priemerne to boli symkovia majetných rodičov, čo vysvitá i z poznámky roku 1738: "Tak mnoho je žiakov, že na rozkaz miestodržiteľstva pre nedostatok miestností museli všetci chudobní žiaci opustiť ústav".

Behom týchto 218 rokov (do roku 1928) pôsobilo na ústave asi 1000 profesorov pod vedením 56 riaditeľov. Úhrnný počet žiactva môže činiť 110 tisíc. "Čestné číslo, len žiaľbohu, pre náš národ nekrológne. Hej, predobre vieme, čím bol pre nás tento ústav, keď aj nie vždy, ale rozhodne teraz, v posledných 6 desaťročiach. Ešte pár desaťročí a náš národ je nebohý. Lež osud vecí vrátil sa do rúk nášho národa a my sme a budeme!" píše v prvej výročnej správe čsl. štát. reál. gymnázia v Nitre riaditeľ Jozef Rozim.

Dňa 10. mája 1919 prišiel do Nitry vládny referent Anton Štefánek, vypožičal miestnosti ústavu pre slovenský naukobeh, poveril správou Jána Damborského, župného nadarchivára a už 27. mája bolo prvé vyučovanie.

Prvý školný rok zahájil slávnostne prvý slovenský župan nitriansky Dr. Ľudevít Okánik. Profesori boli: Štefan Bezák, Dr. Eugen Filkorn, Joz. Haša, Karol Jedlička, Matúš Kaleta, Ant. Stupka, Jozef Skrzypiecz a Karol Vik.

Boľševický pád na Slovensko prerušil vyučovanie na 7 dní. Dňa 18. júna prevzal správu ústavu správca účiteľského ústavu v Plzni František Žundálek.

Otvorením školského roku 1919/20 a správou ústavu bol poverený dočasný správca reálneho gymnázia v Uhorskej Skalici Jozef Rozim, ktorý dľa nariadenia ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska odobral ešte toho dňa celý ústav so sbierkami bývalého piaristského gymnázia, ako aj zbytočné byty kláštorné pre nových profesorov, všetko zrekvirované županským úradom dňa 12. septembra 1919. Touto výpomocou mohol nastúpiť celý zbor gymnázia v jednom týždni.

Dňa 17. novembra toho istého roku ustálený bol výnosom ministerstva školstva názov ústavu. Ústav dostal meno dľa banskobystrického kanonika Červena, veľkého mecenáša a slovenského vlastenca i volal sa: "Čsl. štátne reálne gymnázium Tomáša Červena v Nitre".

Koncom školského roku 198/19 bolo na maďarskom ústave 522 žiakov, z ktorých bolo 138 židov a 15 evanjelikov. Počet žiakov na konci školského roku 1919/20 na Čsl. št. reál. gymnáziu Tomáša Červena bolo 222 chlapcov a 12 dievčeniec, z toho bolo židov 30.

Čsl. štátne reálne gymnázium Tomáša Červena má v školskom roku 1927/28 pobočky až do šiestej triedy včetne. Učiteľských síl je na ústave pri značnom úväzku profesorov už od prevratu trvajúcim 19, z toho 2 sily ženské. Z knižníc ústavu čítala koncom školského roku 1926/27 profesorská knižnica 1296 zväzkov v cene 22 tisíc Kčs, žiacka knižnica 3123 zväzkov v cene 29 tisíc Kčs. Na ústave je "Podporovací spolok pre chudobných žiakov" a "Vzdelávací krúžok sv. Metoda" (všetky údaje sú z roku 1928).