Obdobie slovenského národného obrodenia ohraničujeme približne rokmi 1780 - 1848. V tomto takmer sedemdesiatročnom rozpätí, poznačenom postupným formovaním národnej jednoty, z literárneho hľadiska pestrou výmenou ideového i formálneho kvasu, od osvietenstva, cez národný klasicizmus, preromantizmus až po romantizmus, vystriedali sa dva základné prúdy, ako nositelia slovenského kultúrneho vývinu. Podľa reprezentatívnych predstaviteľov — Bernolák, Štúr — tradične ich označujeme ako prúd bernolákovský a prúd štúrovský. V oboch mala Nitra významnú úlohu, ale ani v jednom nie takú centrálnu, aká sa k nej viaže tradíciou Veľkomoravskej ríše. Pre oba prúdy obrodenského hnutia bola Nitra symbolom národnej slávy i bohatým žriedlom nádeje v lepšie časy znovuzrodenia, ako sa uchovalo v ideovej náplni obrodenskej hymnickej piesne Nitra, milá Nitra. Keď sa utvorilo Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave (1792), ktorého úlohou bolo šíriť vzdelanosť v národnom spisovnom jazyku, Mésároš bol jeden z jeho najpoprednejších členov, takže bernolákovský veršovec Jozef Valentini ho uviedol v trojici s Bernolákom a Fándlym. V zoznamoch predplatiteľov bernolákovských vydaní figuroval Mésároš ako spisovateľ, lebo v tom čase už vydal dve menšie práce v slovenčine. Pomáhal aj pri rozširovaní organizačnej siete Slovenského učeného tovarišstva. Bol členom jeho tzv. pobočného stánku vo Veľkom Rovnom na Považí, kde naďalej rozvíjal spisovateľskú činnosť, ktorá sa síce obmedzovala len na náboženskú spisbu, ale v tých časoch aj tá pomáhala upevňovať národný jazyk a hrdosť v ľudových a meštianskych vrstvách.

   Už pri kodifikácii bernolákovskej spisovnej slovenčiny, od ktorej sa datuje počiatok slovenského národného obrodenia, stretávame sa s vynikajúcim a horlivým slovenským nadšencom Ondrejom Mésárošom (1741 — 1812), varínskym rodákom, bývalým nitrianskym študentom (kňaz od roku 1768) a napokon členom nitrianskej biskupskej kapituly (kanonik od roku 1804). Ako dubnický farár dostal sa Mésároš do zoznamu zakladajúcej listiny bernolákovského hnutia. Chovanci bratislavského generálneho seminára, na čele s Antonom Bernolákom, obrátili sa na neho s prosbou o pomoc a radu pri rozhodnom a veľmi zodpovednom kroku, povýšení slovenčiny na spisovný jazyk. Mésároš v liste z 5. augusta 1786 vyjadril nadšencom na Bratislavskom hrade radosť nad týmto vytúženým podujatím, osvedčil v liste svoj vrelý vzťah k slovenskému jazyku, ktorý nadobudol „s mliekom materinským" („Slavonicam linguam, quam cum lacte materno hausi" — list bol osnovaný po latinsky). Vyslovil potešenie, že aspoň pred smrťou bude môcť správne po slovensky hovoriť a písať, prisľúbil všemožnú pomoc a podporu a zvlášť uvítal, že sa toto obrodné hnutie dáva pod záštitu pamiatky Cyrila a Metoda, čím sa jasne preukázal ako odchovanec staroslávnej Nitry a stúpenec cyrilometodejskej tradície.

   Bezprostrednú účasť na kodifikácii bernolákovskej spisovnej slovenčiny mal Anton Kubica (1762—1803). Pochádzal z Rajca, študoval v Nitre (od roku 1780), v rokoch 1784—1788 na bratislavskom generálnom seminári, kde patril do kruhu tých niekoľkých „vlasteneckých filológov", ktorí zostavili a tlačou vydali dielko Dissertatio philologicocritica de literis Slavorum (1787), ktorým vlastne uviedli slovenčinu za spisovný jazyk. Aj keď ešte nevieme presne, čím Kubica konkrétne prispel do tohto spisku, jeho spoluprácu na ňom bezpečne potvrdzujú objavené exempláre Dissertácie, ktoré Kubica venoval svojim nitrianskym priateľom Andrejovi Kalozsaimu a Jurajovi Krpelcovi, uvádzajúc, že toto dielko bolo „spoločnými silami práce a úsilia s verným priateľom Antonom Bernolákom vypracované a mnohými váženými mužmi bolo prerokované, čestne schválené". Členom Slovenského učeného tovarišstva stal sa Kubica ako farár v Oponiciach.
 

   Nitra sa vyznačila tým, že sa tam utvoril prvý pobočný stánok Slovenského učeného tovarišstva. Jeho zakladateľmi boli tamojší cirkevní hodnostári, profesori gymnázia a teológie, kňazi a klerici: Anton Ďateľ, Jozef Nejedlý, Anton Safarovič, Alexander Alagovič, Jozef Vurum, Jur Hollý, Ján Minarovič, Ján Dvorak, Imrich Kvassay, Gašpar Rumpell, Vendelín Bednárik, Ján Hann, Ján Humbert a Juraj Jakuš. Stánok sa postupne zdarne rozrastal a roku 1793 mal tridsiatich troch členov. Medzi týmito členmi bolo dvanásť chovancov seminára, čo je dôkazom, že aj po novom otvorení nitrianskeho seminára (1790) sa v radoch tamojšieho kňazského dorastu naďalej udržiavala národná aktivita, prenesená z generálneho seminára na Bratislavskom hrade, a že nachádzala pochopenie a podporu aj u nitrianskych profesorov, hoci v obnovovaných diecéznych seminároch po smrti Jozefa II. sa nad ich chovancami zostrovala cirkevná disciplína.

   Vedúceho pobočného stánku v Nitre kanonika Antona Ďateľa (1733—1806), pochádzajúceho z Bánoviec nad Bebravou, pútala k Slovenskému učenému tovarišstvu aj skutočnosť, že už roku 1768, teda dávno pred uzákonením bernolákovského spisovného jazyka, vydal tlačou príležitostnú kázeň v slovenčine, ako to bolo aj v prípade Ondreja Mésároša. V tom istom čase (1767 — 1768) stal sa autorom dvoch tlačou vydaných kázní v slovenčine aj kanonik Jozef Nejedlý (1737— 1818), ďalší zakladajúci člen stánku, pôvodom z Moravy, a Jur Hollý (1760—1818), rodák z Púchova, ako profesor pastorálky a morálky v Nitre (1790—1795). Bol známy ako slovenský kazateľ a už v tom čase pripravoval vydať v bernoláčtine cirkevný spevník Náboženské katolícke pesňički (1804), ktoré sa neskôr stali podkladom aj pre spevník jeho menovca Jána Hollého. Z uvedených prípadov jasne vysvitá, že u zakladateľov pobočného stánku Slovenského učeného tovarišstva v Nitre boli tradičné predpoklady uvítať bernolákovskú kodifikáciu spisovnej slovenčiny, a že práve tu myšlienka Slovenského učeného tovarišstva našla široký priestor pre realizáciu v pomerne bohatej bernolákovskej spisbe. Aj Jozef Vurum (1763—1838), pôvodom z Trnavy, ktorý neskôr zasadol i na nitriansky biskupský stolec (1827), mal blízko k tejto atmosfére ako historik.

   K publikačnému rozvoju nitrianskeho pobočného stánku prispelo hlavne jeho veľmi dobré hmotné fundovanie. Podpornou zálohou boli štedrí mecéni, ako Alexander Alagovič (1760—1837), neskorší záhrebský biskup slovenského pôvodu, kanonik Anton Safarovič (1741 — 1803), rodák zo Slopnej, a najmä biskup František Xavér Fuchs (1744— 1807), ktorý viedol nitrianske biskupstvo v rokoch 1788 — 1804 a podporoval bernolákovské vydania aj z Jágra, kam prešiel za arcibiskupa. Pôvodom z Pándorfalu v Mošonskej stolici (Maďarská ľudová republika) z miešaného národnostného prostredia (chorvátsko-maďarsko-nemeckého), získal si Fuchs aj v našich dejinách slávu a obdiv najväčšieho a najzáslužnejšieho podporovateľa bernolákovskej spisby. Z jeho iniciatívy a finančnej podpory vychádzali v bernoláčtine písané diela, vtedy v nezvyčajne vysokých nákladoch, okolo 20 000 exemplárov, čo v tých časoch bolo naozaj obdivuhodné. Autormi, prípadne prekladateľmi týchto diel boli členovia Slovenského učeného tovarišstva, príslušníci Fuchsovej nitrianskej diecézy. „Z rozkazu a nákladkem" Františka Xavéra Fuchsa vyšli diela Ondreja Mésároša, Františka Xavéra Habela, odchovanca bratislavského seminára a vášnivého Bernolákovho zástancu Ondreja Turzu (1759—1822), klížskeho farára, Juraja Hollého a iných. Boli to zväčša diela „na slovenskí jazik prenesené" z cudzích, predovšetkým nemeckých pôvodín, napospol náboženského obsahu, ktoré mali slúžiť na religióznu výchovu širokých ľudových más, alebo ako praktické príručky či už pre kňazov a či pre veriacich v kostoloch a cirkevných školách. 

   Nie je ťažko sa dopátrať, odkiaľ pramenila obdivuhodná Fuchsova aktivita podporovať a iniciatívne organizovať („Z rozkazu ..."!) bohato rozvinutú bernolákovskú spisbu v nitrianskom centre. Nitrianske biskupstvo viedol vo veľmi vážnych časoch pre cirkev a mal skúsenosti z kariovnictiev v Bratislave a Ostrihome (1783—1787). Ako cirkevný hierarcha, ktorý bol svedkom jozefínskych reforiem a plodných podnetov pre ľudovýchovnú publicistickú činnosť, skoro pochopil význam tlače pre cirkevnú propagandu a náboženskú pastoračnú prácu. Nateraz nepoznáme doklady, že by Fuchs bol býval šovinistického, protislovenského zmýšľania a aj bez ohľadu na to, či je správny poukaz, že bol „rodom Sloven", javí sa nám ako typický cirkevný hierarcha tých čias vedený jedine náboženskými záujmami bez chápania potrieb a snáh národného spoločenstva. V bernolákovskom národnom spisovnom jazyku správne odhadol vhodný prostriedok upevňovať náboženskú ideológiu, ohrozovanú v tom čase lákavými myšlienkami Francúzskej revolúcie, šíriacim sa slobodomyseľným osvietenským hnutím a reformnými zásahmi Jozefa II. do strnulej tradičnej štruktúry cirkevnej organizácie. Pochopil, že prostredníctvom národného jazyka môže vhodne upevňovať i náboženské zmýšľanie slovenského ľudu, ktorý bol v jeho diecéze v jasnej väčšine. Preto vynakladal veľké hmotné prostriedky na podporu náboženskej spisby, pre ktorú zrejme sám vyberal aj náležité diela. Fuchsove snahy zachoval a objasnil jeho životopisec, podľa ktorého sa správal zásadou, že „skrze knihy vyšla bezbožnosť a pokazenosť mravov; skrze knihy nech sa teda vráti viera a zbožnosť". Ako príslušník vysokej cirkevnej hierarchie, úzko spätej s reakčnými politickými kruhmi (predtým bol vychovávateľom u Andrássyovcov v Betliari), snažil sa zastaviť a odvracať príval pokrokových myšlienok, ktoré sa šírili aj úradne podporovanou literárnou činnosťou, a do tohto prúdu sa usiloval zapájať celkom cieľavedome i svoje zverené kňažstvo, ktorého výchova bola vážne naštrbená zrušením diecéznych teologických učilíšť a zriadením generálnych seminárov, vyňatých spod bezprostrednej právomoci a ideového i disciplinárneho vplyvu diecéznych biskupov. Takto si možno vysvetliť skutočnosť, že v pomerne veľmi bohatej literárnej činnosti nitrianskych bernolákovcov si nenašla miesto spisba svetského rázu, ktorá sa tak markantne vynímala napr. v tvorbe Juraja Fándlyho, napájanej z uvoľnených žriediel rozvíjajúceho sa osvietenského hnutia. Práve v porovnaní s úsilím Juraja Fándlyho nápadnejšie vystupuje nielen to, že nitrianski bernolákovci sa koncentrovali výlučne na diela náboženského obsahu, a že v ich spisoch niet ani stopy po slovenskom vlastenectve, nehovoriac už o sociálnej problematike, ktorá ostávala mimo ich záujmu; nedostatok prejavov národného cítenia sa taktne zakrýval tým, že literárna produkcia pozostávala z prekladov cudzích predlôh. Nitrianski biskupi a iní vysokí cirkevní hodnostári (veľprepošti, kanonici), zaznamenávaní aj v registroch pobočného stánku Slovenského učeného tovarišstva, pamätali vo svojej činnosti a hlavne testamentoch naozaj veľkodušne na stavbu kostolov, fár, škôl, nemocníc, sirotincov, nezabúdali ani na nadaných študentov a na almužny pre zbedačenú dedinskú alebo mestskú chudobu, no všetko to konali z príkazu kresťanskej lásky a milosrdenstva, avšak nevedeli nastoliť sociálnu problematiku na širšej báze, lebo im v tom bránil prísne vyznávaný feudálny svetonáhl'ad. Nuž nie div, že ani do tvorby nitrianskych bernolákovcov, úplne závislej od iniciatívy a finančnej podpory cirkevnej hierarchie, nemohli preniknúť ani vlastenecké, ani sociálne prúdy súdobého myšlienkového sveta, nebezpečne narážajúce na vyhranenú stavbu feudálneho zriadenia. Aj keď bernolákovský národný spisovný jazyk v nitrianskom centre bol nástrojom na šírenie výlučne náboženskej spisby, jednako táto spisba svojím mimoriadnym rozsahom a zameraním, zdarné prispela k ujímaniu nového národného spisovného jazyka, upevňovala ho v jeho normalizačnom vývine a prostredníctvom čítaného i počúvaného slova v základných školách (katechizmy), pri kázňach a cirkevnom speve stávala sa významným impulzom aj pri budení národnej hrdosti a povedomia v širokých ľudových vrstvách. Kňazom v pastorácii poskytovala možnosti rozvíjať národné povedomie, lebo bola odobrená ich cirkevnou vrchnosťou. Aj činnosť nitrianskeho pobočného stánku Slovenského učeného tovarišstva, akokoľvek obmedzená vrchnostenským poručníctvom, jasne potvrdila, že Bernolákovo uzákonenie spisovnej slovenčiny vyplývalo organicky zo súdobých historických podmienok a bolo v zhode s pokrokovými vývinovými tendenciami.

   Fuchsa vystriedal na nitrianskom biskupskom prestole Jozef Kluch (1748 až 1826), roku 1808. Z chudobného slovenského chlapca, pochádzajúceho z Kláštora pod Znievom, vyšvihol sa postupne na vysokého cirkevného hodnostára a v rokoch 1786—1808 bol kanonikom v Trnave, kde po jeho boku pôsobil aj Anton Bernolák. Udivuje skutočnosť, že Kluch nefiguruje v zoznamoch členov Slovenského učeného tovarišstva, hoci ako trnavský kapitulský vikár „obraňoval i záujmy slovenského národa", (1807), pravdaže, na čisto cirkevnom poli (základiny kostola sv. Michala v Trnave), a vyslúžil si aj niekoľko literárnych pôct zo strany bernolákovcov (Alex Jordánsky, Vojtech Šimko, Jozef Vavrík, Ján Valentini a neznámy anonym). Vo funkcii trnavského kanonika, z presvedčenia ortodoxného cirkevného hodnostára zasiahol nepriaznivým úradným posudkom (1789) do sporu o Fándlyho Dúvernú zmluvu, čo zrejme vysvetľuje, prečo sa jeho meno nedostalo do zoznamov bernolákovských tovarišov. Kluch ani v Nitre nešiel v podporovaní bernolákovskej spisby po stopách svojho predchodcu Fuchsa a aj svoj majetok testamentárne poručil len na cirkevné a sociálne ciele. Jeho zásluhou sa ale nitrianska kapitula rozšírila o významných a slovenských hodnostárov: Františka Xavéra Habela (1760- 1848), Štefana Gregušku (1785- 1857) a Jozefa Belanského (1769— 1843). V jeho blízkosti, vo funkcii protokolistu na biskupskom úrade, sa formoval aj banskoštiavnický rodák František Xavér Daniš (1796—1848), ktorý neskôr na fare v Turzovke preložil do bernoláčtiny päťzväzkový súbor kázní viedenského kanonika Johanna Michaela Leonharda s názvom Kázne neďelné a svátečné na celí rok. Vyšli v nitrianskej tlačiarni Jozefa Neugebauera v rokoch 1840 až 1842, založenej roku 1838 pravdepodobne z iniciatívy biskupa Vuruma. Aj ďalší banskoštiavnický rodák František Xavér Geben (1806— 1848), vysvätený za kňaza v Nitre roku 1830, vydal za svojho kaplánovania preklad kázní v bernoláčtine s názvom Pôstne kázne od Leopolda Hevánszkeho, ktoré vyšli tlačou v Trnave r. 1835. Pevne zakotvená bernolákovská tradícia v Nitre sa takto naďalej udržiavala aj za Kluchovho nástupcu, zakladajúceho člena Slovenského učeného tovarišstva Jozefa Vuruma (1763—1838), autora rozsiahlych dejín nitrianskeho biskupstva Episcopatus Nitriensis eiusque praesulum memoria, Bratislava 1835, čerpajúcich z materiálov nitrianskeho archívu. Vurum zostavil aj historický schematizmus svojej diecézy (1830).

   V období Vurumovho biskupstva (1827—1838) prežívalo bernolákovské hnutie už ďalšiu fázu svojho vývinu. V Budíne, pod patronátom a zásluhou Martina Hamuljaka, rozvíjal sa od roku 1834 Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorého poslaním bolo posilňovať upadajúce bernolákovské hnutie a zároveň získavať pre upevnenie slovenského spisovného jazyka i zástancov češtiny. Hoci vtedy už aj nitrianski bernolákovci ochabli v rozvíjaní bernolákovskej spisby, neodťahovali sa od hnutia a podali mu ochotne finančnú a organizačnú pomoc. Opát Štefan Greguška, rodák z Pruského, stal sa roku 1839 akcionárom Spolku, Vurumov tajomník Ján Krajčík (1804—1890), pochádzajúci z Bánoviec nad Bebravou, bol dôležitou organizačnou spojkou s nitrianskym kruhom a Hamuljakom najmä pri vydavateľskej činnosti Spolku a Jozef Belanský, pôvodom z Kysuckého Nového Mesta, do roku 1824 nitriansky veľprepošt, stal sa ako banskobystrický biskup mecénom Spolku, ktorý za to zaradil jeho podobizne s venovaním, do prvého zväzku Basňí Jana Hollého (1841), vydaného Spolkom milovníkov reči a literatúry slovenskej v reprezentatívnej štvorzväzkovej súbornej edícii. Belanský sa asi jediný zo súčasných katolíckych biskupov v slovenských krajoch odvážil vydať obežník (1841), v ktorom odporúčal predplácanie Hollého diela, za čo sa vystavil útokom nepriateľskej maďarskej publicistiky. Nateraz síce nevieme, koľko Nitranov si predplatilo Hollého básne, no zdá sa , že ich počet prevýšil číslo jedenásť, ktoré uviedol Krajčík v liste Hamuljakovi z 22. apríla 1841. Keďže mená týchto jedenástich nie sú vytlačené v zozname predplatiteľov vo štvrtom zväzku Hollého Basňí, predpokladáme, že predplatitelia si to neželali z obáv pred upodozrievaním zo strany cirkevnej vrchnosti, ktorú vtedy v Nitre reprezentoval biskup Imrich Palugyay (1780—1858), pochádzajúci síce z liptovskej Palúdzky, ale neprajúci slovenským národným snaženiam. Ináč nitrianski bernolákovci prejavovali záujem len o odber slovenských náboženských kníh, ktoré vychádzali pod Hamuljakovým vedením v rámci Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne.

   Po smrti biskupa Vuruma (1838) a po nastúpení Imricha Palugyayho (biskupom bol v rokoch 1838—1858) vedúcim predstaviteľom krúžku bernolákovcov v Nitre — ako sa javí z doterajších výskumov — bol František Xavér Habel, trenčiansky rodák, zakladajúci člen Slovenského učeného tovarišstva, usadený už od roku 1811 v Nitre ako kanonik, kam došiel z dubnickej fary. Už roku 1815 sa stal opátom, r. 1837 veľprepoštom, r. 1833 generálnym vikárom a r. 1834 titulárnym biskupom: hodnosť skutočného biskupa nedosiahol. Zastával funkcie aj na lýceu a v seminári, takže mal bezprostredný vplyv na profesorov aj na výchovu kňazského dorastu. Ako farár v Trenčianskej Teplej a Dubnici vydal za podpory Františka Xavéra Fuchsa tri obsiahle preklady z nemčiny a latinčiny do bernoláčtiny (1802—1803, 1804, 1806), potom sa spisovateľský odmlčal, ale v národnom zmýšľaní naďalej zotrval. Mal už vyše osemdesiat rokov, keď na žiadosť Ľudovíta Štúra, v hodnosti titulárneho biskupa viedol akciu nitrianskej diecézy za povolenie Slovenských národných novín, vydajúc Štúrovi príslušné osvedčenie so štyridsiatimi štyrmi podpismi (1842). Osvedčenie popri Habelovi podpísali štyria nitrianski kanonici (Jur Tvrdý, Štefan Greguška, Ondrej Mésároš, Ján Uhlárik), štyria profesori (Ján Ďurček, Ignác Učnay, Štefan Melčický, Imrich Stánik), niekoľkí príslušníci svetského stavu, jedenásti kňazi nitrianskej diecézy (Eugen Gerometta, Imrich Madva, Štefan Potocký, Matej Tučko a i.), a čo bolo zvlášť pozoruhodné, na osvedčenie sa podpísalo až devätnásť chovancov seminára, medzi nimi Ján Gerometta, František Strakovič, Jozef Frívaldský, Ján Ružička, Jozef Zaymus, Ján Zlatháry a i. Chýbal však podpis biskupa Imricha Palugyayho, hoci jeho neskorší tajomník (od roku 1846) Štefan Potocký (1811 — 1869), pôvodom z Močenku (Sládečkovce), podpísal sa ako nitriansky kaplán.

   „Milovníci slovenskej literatúry" — ako sa sami označili — dali svoje podpisy na osvedčenie Štúrovi predpokladajúc, že noviny budú vychádzať v slovenčine, hoci to bolo v čase, keď ešte aj Štúr zotrvával pri češtine a titul svojich budúcich novín, v žiadosti o ich povolenie, uvádzal v českej podobe Slowenské Národnje Nowiny s prílohou Orel Tatranskí. Nitrianski bernolákovci takto znova dokázali vernosť k slovenčine, čím potvrdili aj silu bernolákovského hnutia vo svojich radoch a svojím vyhraneným stanoviskom posilnili určite rozhodovanie Štúra na ceste k slovenčine. Z hľadiska slovenského národného obrodenia treba teda vidieť význam nitrianskych bernolákovcov práve v ich húževnatom pridŕžaní sa národného jazyka, čo sa prejavilo nielen založením prvého pobočného stánku Slovenského učeného tovarišstva, v podporovaní budínskeho Spolku milovníkov reči a literatúry, ale aj v nezvyčajnej ochote podporovať úsilie Ľudovíta Štúra dosiahnuť slovenský politický orgán. V Štúrovom prípade išlo však aj o dôležité prekonávanie konfesionálnych rozdielov v slovenskom národnom hnutí, pri ktorom zavážilo hlavne to, že na zjednocovacom úsilí sa podieľalo aj v starých vrchnostenských tradíciách formované katolícke kňažstvo, podporované aj vysokou cirkevnou hierarchiou. Vďaka Habelovi, zakladajúcom členovi Slovenského učeného tovarišstva, udržiavala sa v nitrianskom krúžku, pozostávajúcom výlučne z katolíckych príslušníkov, aj naďalej priam urputná spätosť s národným jazykom, ktorá bola vhodnou platformou pre rozvíjanie národnozjednocovacích tendencií predovšetkým v otázke jednotného spisovného jazyka ako hlavného predpokladu zjednotenia národného hnutia. I tu mali nitrianski „milovníci slovenskej literatúry" svoj podiel, aj keď sa ťažko vzdávali myšlienky opustiť bernoláčtinu. Je napr. známe, že Ľudovít Štúr zisťujúc podmienky prijatia stredoslovenského nárečia za spisovný jazyk v radoch bernolákovcov, navštívil v Hornej Súči Michala Rešetku (vysvätený v Nitre 1817), váženého a uznávaného predstaviteľa staršej bernolákovskej generácie. Rešetka sa vtedy osvedčil za vydávanie Slovenských národných novín, ale dožadoval sa používať v nich bernoláčtinu ako spojivo s katolíkmi. Podobné stanovisko zachovávali zrejme aj príslušníci nitrianskeho centra, ktorí pri vydávaní osvedčenia Štúrovi predpokladali, že noviny budú vychádzať v bernoláčtine; za takéto vysvetľovanie hovorí niekoľko skutočností, ktoré tu chceme zaregistrovať.

   Keď sa roku 1844 utvoril spolok Tatrín, ktorý mal predstavovať „jednotu milovníkov národa a života slovenského", zvolili za stálych jeho členov aj príslušníkov nitrianskeho bernolákovského kruhu, a to Eugena Geromettu, Jozefa Sčasného a Mateja Tučka. No ani jeden z nich sa nezúčastnil na prvých tatranských zhromaždeniach. Po smrti Tučkovej (umrel roku 1845) vymenovali na druhom zhromaždení Tatrína (1845) Geromettu a Sčasného za členov osobitej komisie pre riešenie jazykových otázok, ale ani vtedy nedosiahli ich účasť na zasadnutiach. Pozoruhodné bolo, že na schôdzke pravopisnej komisie roku 1846 čítali list Eugena Geromettu, v ktorom sa už osvedčoval „za slovenčinu teraz na spisovnú povýšenú". Gerometta sa teda pridal k štúrovskej slovenčine už v tom čase, ale na tatrínskom zhromaždení sa naďalej nezúčastnil. To nasvedčovalo, že vtedy ešte nebolo medzi nitrianskymi bernolákovcami úplnej zhody v otázke štúrovskej slovenčiny a Geromettov list si možno vysvetliť tým, že ako bytčiansky kaplán bol vzdialený od Nitry, takže o súčasnom vývoji nemal asi presné informácie. Gerometta a Sčasný došli až na štvrté tatrínske zhromaždenie, ktoré sa konalo začiatkom augusta 1847 v Čachticiach na katolíckej fare. Vtedy k nim pribudol aj ďalší nitriansky bernolákovec Štefan Závodník. To už bolo v čase, keď oba prúdy národného obrodenia našli spoločnú základňu v jazykových otázkach, zhodli sa zásadne na slovenčine a prerokúvali len pravopisné nejednotnosti. K tomuto zjednocovaciemu kroku prispeli aj rozvírené boje proti štúrovskej slovenčine, vyvolané Jánom Kollárom, ktorý v zborníku Hlasové o potrebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (Praha 1846) zozbieral dôvody proti slovenčine a za češtinu a rozpútal tak kampaň vlastne nielen proti štúrovskému, ale aj bernolákovskému spisovnému jazyku. Na obranu slovenčiny zorganizoval Štúr v druhom polroku 1846 rozsiahlu akciu, uverejňujúc v Slovenských národných novinách osvedčenia proti knižke Hlasové a za slovenčinu. Takéto osvedčenie dostal aj od nitrianskych seminaristov, no v celosti ho neuverejnil, ako to robieval v iných podobných prípadoch, iba ho stručne zaregistroval v poznámke pod čiarou, pri uverejňovaní osvedčenia z Liptova. Oprávňuje to domienku, že nitrianski seminaristi vo svojom osvedčení vyslovili výhrady voči štúrovskej slovenčine z hľadiska bernolákovcov, čo Štúrovi do jeho snáh nezapadalo. V tejto súvislosti hodno si vari povšimnúť aj správu v Slovenských národných novinách o smrti Františka Xavéra Habela (umrel 13. októbra 1846 v Nitre) z pera nitrianskeho seminaristu Františka Strakoviča , korešpondenta Slovenských národných novín, s ktorým bol Štúr, ako spojkou s nitrianskym bernolákovským centrom v písomnom styku". V nekrológu sa síce hovorilo o Habelovi ako o nestorovi slovenských spisovateľov, spomínala sa jeho prekladateľská činnosť, označovali ho ako — ludu nášho pastjer horliví, ochranca smelí a oťec láskaví, podpora pravdi, cťiťel vjed, vlasťi a národa milovník —, ale niet ani náznaku o tom, že pod Habelovou záštitou pripravili nitrianski bernolákovci osvedčenie Štúrovi o potrebe vydávania slovenských novín a aký bol Habelov vzťah k slovenčine, a to práve v čase, keď sa pálčivá otázka slovenčiny naširoko pertraktovala v Slovenských národných novinách, v súvislosti s jej ochranou proti Kollárovi i na tatrínskych zhromaždeniach.

   Z uvedeného vyplýva, že najhúževnatejším konzervátorom bernoláčtiny v nitrianskom centre bol Habel, ktorý svojou autoritou vplýval aj na jeho ostatných príslušníkov, čím závažne spomaľoval proces zjednocovania medzi bernolákovcami a štúrovcami, ale zároveň upevňoval myšlienku národného spisovného jazyka v oboch prúdoch slovenského národného obrodenia. Ako sme spomenuli, až po Habelovej smrti prichádzajú predstavitelia nitrianskych bernolákovcov na tatrínske zhromaždenie do Čachtíc a hneď na to sa zúčastňujú aj na schôdzke vo Veselom, na ktorej sa zakladá Prvý ústredný spolok zakladateľov spolkov miernosti v Uhorsku; Gerometta a Sčasný sa stávajú jeho zapisovateľmi a predsedom Štefan Závodník (1813—1885), ktorý vyšiel z nitrianskeho bernolákovského centra (vysvätený v Nitre 1836 Vurumom), a založil vo svojej farnosti v Divine prvý spolok miernosti (tzv. Bratrstvo striezlivosti) ako nástup masového demokratického hnutia v národnom obrodení.

   Nie náhodou sa stali práve Eugen Gerometta a Jozef Ščasný prvými a najvýznamnejšími spojkami nitrianskych bernolákovcov so štúrovcami. Obaja študovali — aj keď nie v tom istom čase — v Pešti, kde mali možnosť zblížiť sa nielen s Jánom Kollárom, ktorý pôsobil na nich v slovanskom duchu, lež nadväzovali styky aj so slovenskými teológmi ostatných diecéz a boli zapojení aj v hnutí bratislavských štúrovcov. O Ščasnom sa vie, že mal úzke kontakty s tzv. mladoslo-venským hnutím v Bratislave, nie je vylúčené, že bol dokonca členom jeho tajnej organizácie Vzájomnosť osobne sa poznal s bratmi Štúrovcami (Karolom i Ľudovítom) za kaplánovia v ich rodnom Uhrovci, mal bohatú slovenskú knižnicu, bol členom Českého múzea v Prahe (od roku 1846), krajanom a obdivovateľom básnika Jána Hollého a mladoslovenské hnutie rátalo s ním pri viacerých svojich podujatiach i v nadväzovaní stykov s bernolákovcami. Je zásluhou oboch predstaviteľov nitrianskych bernolákovcov, že bernolákovské hnutie oplodnili slovanskou myšlienkou, čo sa u Geromettu prejavilo aj v publikačnej činnosti (Slovenské národné noviny, Orol Tatranskí, Hurbanove Slovenské pohľady) a u Ščasného najmä v hmotnom podporovaní národných akcií. Obaja prispievali aj do Štúrových novín, a tak sa zapojili do národnozjednocovacích snáh v zmysle čachtického tatrínskeho zhromaždenia.

   Revolučné udalosti rokov 1848—1849 prežívali v Nitre už len starší príslušníci bernolákovského centra; ostatní pôsobili po vidieckych farách nitrianskej diecézy a tam rozvíjali buditeľskú a ľudovovýchovnú prácu, v úzkom spojení s predstaviteľmi štúrovského prúdu, s ktorými utužovali aj priateľské styky. Nepriateľské hlasy, že v Nitre — Slováci žjadajú Rusa, abi len prišjeu —, vychádzajúce z prostredia tamojšieho seminára, ako aj obežník biskupa Palugyayho kňazom diecézy, aby sa zbavili podozrenia z panslavizmu, sú tiež svedectvom, že bernolákovské hnutie v priebehu sedemdesiatych rokov nachádzalo v nitrianskom prostredí živné korene, podieľalo sa na formovaní slovenského buržoázneho národa a uchovávalo historickú slávu mesta Nitry. Pri správnom zhodnotení významu hnutia treba mať na pamäti, že sledovať jeho vývin len v samej Nitre znamená podstatné zúženie zorného uhla. Je pravda, že v Nitre našiel prístrešie prvý pobočný stánok Slovenského učeného tovarišstva, kde bernolákovské hnutie od počiatku a so zdarom sa ujalo, rozvíjalo aj z hľadiska knižnej produkcie, preto patrilo tomuto stánku prvé miesto medzi bernolákovskými pobočnými stánkami. Keďže sa v ňom uplatňovali jedine príslušníci katolíckeho kléru, aj jeho tvorba mala napospol charakter náboženskej spisby, ktorý sa konečne nelíšil podstatne od bernolákovskej literatúry v ostatných stánkoch — až na svetlú výnimku spisov Juraja Fándlyho v centrále bernolákovského hnutia.

   Keby členovia pobočného stánku boli zotrvali pri pôvodnom pláne Tovarišstva predplácať chystané diela, mohla byť aj ich tvorba rôznorodejšia, no nebola by zas nikdy dosiahla taký búrlivý rozmach najmä v nákladoch, o čo sa pričinil mecén biskup František Xavér Fuchs, ktorý, aj keď nebol slovenského pôvodu, dostal sa medzi zakladajúcich členov Slovenského učeného tovarišstva a bernolákovské hnutie využil na svoje čisto náboženské ciele.

   Význam nitrianskeho stánku treba vidieť aj zo širšieho hľadiska. V ňom a vôkol neho, prípadne z jeho tradícií vyrastali a — v duchu slovenčiny — sa formovali mnohí príslušníci, ktorí po skončených štúdiách alebo kratšom účinkovaní v Nitre rozchádzali sa na pôsobiska po celej nitrianskej diecéze i mimo nej. Pochádzajúc väčšinou z vidieckeho ľudu, vracali sa obyčajne do dedinského prostredia, kde stáli tvárou v tvár biede slovenského národa. Posilnení národným zápalom v seminári púšťali sa do ťažkej ľudovýchovnej činnosti. Zakladali spolky miernosti proti alkoholizmu, zriaďovali nedeľné školy na doúčanie zanedbaného ľudu, budovali ľudovýchovné knižnice, svojpomocné peňažné podniky, starali sa o dedinské školy, ktoré mali nízku úroveň, vzdelávanie ich učiteľov, organizovali divadelné predstavenia, propagovali a predchádzali príkladom pre výnosnejšie hospodárenie (ovocinárstvo, včelárstvo, zemiakárstvo, košikárstvo atď.), mnohí boli činní aj literárne, zapájali sa do akcií celonárodného významu (Spolok sv. Vojtecha, Memorandum, Matica slovenská) a často otvárali štedrú ruku pre podporu spoločenských potrieb. Nie div, že maďarský šovinizmus vybral si v druhej polovici 19. storočia práve Nitru za sídlo povestnej FEMKE na odnárodňovanie Slovákov. Jej záludnej činnosti podľahli, žiaľ, aj viacerí nitrianski cirkevní hodnostári a kňazi, čo tak bystro predvídal už roku 1846 nadšený nitriansky seminarista František Strakovič, ktorý napísal: „Boj že sa teda ti drahí náš slovenskí lud, bo do ovčinca tvojho stroja sa vlci za pastjerou, no ale spolu sa aj raduj, bo aj svedomitích mláďencou sa k tvojmu opatrovanú dosť viučuje ...". 

Zdroj: Nitra, 1978