Na rozhraní 18. a 19. storočia mala Nitra 3 638 obyvateľov a v polovici 19. storočia bola neveľkým mestom s prevládajúcou poľnohospodárskou výrobou so 4818 obyvateľmi. Až roku 1873 definitívnym zlúčením všetkých štvrtí a prímestských častí a zriadením ústredného magistrátu dosiahla 7 801 obyvateľov. Roku 1881 žilo v Nitre 8 660 obyvateľov, z ktorých sa pôsobením maďarizácie už 39 % hlásilo k maďarskej národnosti. Slováci tvorili 39 % a 22 % patrilo ostatným národnostiam monarchie. Silnejúci maďarizačný tlak spôsobil, že roku 1910 sa maďarskej národnosti hlásilo už 59,4 % zo 16 419 obyvateľov.
  

   K tradičnému poľnohospodárstvu a remeslám postupne pribúdali prvé priemyselné podniky, finančné ústavy, školy, spoločenské organizácie. Stavebný ruch začal meniť tvár mesta. Ovládnutie hospodárskeho i kultúrneho života maďarskou vládnúcou triedou podmienilo aj divadelné osudy Nitry. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia zapúšťali najmä na strednom a západnom Slovensku prvé pevné korene ochotnícke družiny hrajúce najprv slovakizovanou češtinou, po štúrovsko-hodžovsko-hurbanovskej jazykovej reforme už po slovensky, ale Nitra a jej okolie zostali nedotknuté touto národnouvedomelou aktivitou. Nitra je skôr smutným symbolom bývalej slávnej minulosti slovanstva a slovenského národa. Sobotištské Slovenské národné divadlo nitrianske na predstavení Klicperovho Divotvorného klobúka 5. októbra 1841 na Myjave malo novú oponu s vyobrazením Nitry. Účastníci predstavenia si spoločne zaspievali pieseň Nitra, milá Nitra, čo „tak hluboce dojalo obecenstvo, že neznalo či prve radost, či truchlý žál pocítiti má, vzpomínaje sobě předešlý a nynější osud Nitry". Ba aj v druhej polovici 19. storočia, keď sa z prvých centier (Liptovský Mikuláš, Sobotište, Levoča, Martin, Nemecká Ľupča, Banská Štiavnica) slovenské ochotnícke divadlo rozšírilo aj do mnohých mestečiek a dedín, Nitra zostala pre slovenské divadlo mŕtva. Hoci nitriansky slovenský národovec Ján Valášek chodieval napríklad na premiéry slovenských ochotníkov do neďalekej Trnavy, ich príchod do svojho mesta presadiť nemohol. Do roku 1918 poznáme jediné slovenské predstavenie v Nitre — 4. apríla 1904 zahrala skupina slovenských ochotníkov vtedy veľmi obľúbenú drámu Jozefa Hollého Márnotratný syn.

   O to viac boli v meste bohatšie dejiny divadelníctva nemeckého a maďarského, a to predovšetkým zásluhou účinkovania kočovných profesionálnych divadelných skupín. Prvou známou nemeckou divadelnou spoločnosťou, a zároveň prvým známym profesionálnym súborom, ktorý vystúpil v Nitre, bola spoločnosť Franza Josefa Diwalda, ktorá hrala v meste roku 1791. Potom nastala dlhšia prestávka a ďalšie vystúpenia divadelných spoločností v Nitre zaznamenávame až v prvej tretine 19. storočia (medzi 1820—1830 tu účinkovala maďarská spoločnosť Jánosa Fulopa). Staršiu divadelnú tradíciu mala teda Bratislava, v ktorej ako v korunovačnom meste už od začiatku 17. storočia bol živý divadelný ruch. Východoslovenské mestá Prešov a Košice od polovice 18. storočia viac-menej pravidelne vítali na svojich javiskách nemecké, talianske i maďarské divadlá. Na konci 18. storočia sa hrávalo divadlo stagionovým systémom už v Levoči, Banskej Bystrici, Kremnici, Komárne, Rožňave, Spišskej Novej Vsi, Smolníku i v neďalekej Trnave. Nitrianska profesionálna divadelná tradícia sa teda dátumom svojho vzniku zaradila až do tretej vlny pohostinských vystúpení kočovných spoločností. Z väčších a významnejších spoločností, ktoré účinkovali v Bratislave (napríklad Karl Wahr s prvými spevohrami i shakespearovskými inscenáciami — osemdesiate roky 18. storočia) či v Košiciach a Prešove, do Nitry nezavítala žiadna. Jednak bola vtedy provinciálnym mestečkom s nepočetným diváckym zázemím, jednak pre väčšie a náročnejšie spoločnosti nemala k dispozícii solídnejšie vybavené javisko a hľadisko. Na „murovanom javisku" v hostinci Zlatý jeleň, ktorého majiteľom bolo biskupstvo, mohli účinkovať len menšie a menej náročné spoločnosti.

   Nemecké divadelné spoločnosti, ale aj spoločnosti talianske a v prvej tretine 19. storočia aj maďarské skupiny priniesli pre naše obecenstvo prvé skutočne profesionálne svetské divadlo, zbavené cirkevných okov. Divadlo, ktoré po ére jezuitského a piaristického divadla a drámy kládlo do popredia už nie ciele ideologické a religiózne, ale ciele estetické. A samozrejme, keďže išlo o divadelné zoskupenie osnované na živnostenskom princípe, priniesli aj aspekty komerčné. Akokoľvek to dnes znie hanlivo, vtedajšie komerčné ohľady znamenali nielen merkantilný pohľad na divadlo, ale aj prvé sociologizujúce sondy do vrstiev obyvateľstva jednotlivých miest a mestečiek — spoznával sa ich vkus, kultúrna orientácia či rekreatívno-estetické záľuby, a zároveň sa formovalo divadelné cítenie obyvateľstva. Znamenalo to tichú revolúciu v divadelníctve. Divadlo a divák, javisko a hľadisko sa stali partnermi, ktorí na seba pôsobili omnoho silnejšie ako doteraz (najmä silnejšie ako v ére školského divadla a drámy, keď divák bol pasívnym objektom pôsobenia). Akokoľvek bolo nemecké, talianske a maďarské divadelníctvo cudzie jazykom a veľa ráz aj cieľmi najširším vrstvám obyvateľstva vtedajšieho Horného Uhorska (robotný ľud zostával zväčša za bránami divadla, bolo to divadlo vychádzajúce i orientujúce sa na meštianstvo), zapájalo toto územie a jeho kultúrne aktivity do širších kultúrnych väzieb v rámci vtedajšej Európy — jej umenia, kultúry a spoločenského ruchu. Zároveň vytváralo aj nevyhnutné podhubie, inšpiráciu pre vznik divadelnej tradície v slovenskom jazyku i duchu. Nemenšia bola jeho zásluha pri výstavbe divadelných budov (Bratislava, Košice, Trnava). Žiaľ, v poslednej tretine 19. storočia a v prvých rokoch 20. storočia sa tieto kultúrne stánky (dovtedy sa postavili v Levoči, Prešove, Piešťanoch, Trenčianskych Tepliciach, Spišskej Novej Vsi a inde) spájali s energickým národnostným útlakom nemaďarských národností v Uhorsku. Pôvodné národnouvedomovacie a národnoobrodenecké ušľachtilé ciele maďarského divadelníctva zo začiatku 19. storočia sa premenili na donucovací prostriedok pre iné národy.

   Po vystúpeniach spoločností Franza J. Diwalda (1791) a Jánosa Fulopa (medzi 1820—1830) účinkovala v Nitre významná spoločnosť Daniela Mangolda, známa aj z Bratislavy, Trnavy, Banskej Bystrice a iných miest. Od 1. decembra 1839 do 24. marca 1840 tu uviedla viacero predstavení dobového a populárneho repertoáru autorov Augusta von Kotzebueho, Augusta W. Ifflanda, Ernsta Raupacha, ale aj drámy Friedricha Schillera, Franza Grillparzera a v nemeckých úpravách aj Carla Goldoniho. Hrala v sále panského hostinca Zlatý jeleň. Mangoldova spoločnosť mala v repertoári aj náročné opery, napríklad Rossiniho Barbiera zo Sevilly či Weberovho Čarostrelca. Či ich uviedla aj v Nitre, nevieme, určite ich hrala v Trnave. Naša pochybnosť vyplýva z toho, že v Zlatom jeleňovi sa hrávalo ešte stále na javisku sotva vhodnom na náročnejšie divadelné projekty. Javisko prebudovali až na rozhraní rokov 1843 a 1844 a renovovanú sálu slávnostne sprístupnili 1. februára 1844. Nové hľadisko a javisko prilákalo do mesta hneď roku 1845 viacero spoločností. Vo februári a marci 1845 tu účinkovala spoločnosť Pála Tótha, v júni nemecká spoločnosť Franza Steina, v septembri a októbri opäť Daniel Mangold, v novembri a decembri spoločnosť Endre Latabára a medzi tým, v apríli, menej známa, zrejme o tradíciu púťových atrakcií opierajúca sa Zvláštna divadelná galéria Richarda Puchtu a Emanuela Schiethabela. Z významnejších spoločností treba aspoň zaregistrovať vystúpenia detskej divadelnej spoločnosti Caroliny Wagenerovej (1874), ktorej Nitru odporúčal práve Daniel Mangold, či účinkovanie Gustáva Logera, ktorý v Nitre mal vždy úspech a prichádzal sem viac ráz po skončení kúpeľnej sezóny z Piešťan (1871, 1873, 1874, 1876, 1877).

   Zo zaujímavého repertoáru, ktoré nemecké spoločnosti uviedli v Nitre, treba spomenúť aspoň Nestroyovu dramatizáciu de Costerovho Thylla Eulenspiegla G. Lôgera a C. Wagenerovej (1874), Bjôrnsonových Mladomanželov (1876), Straussovho Netopiera, Suppého Fatinice, Lecocqovu operetu Giroflé-Girofla, Straussov Karneval v Ríme, Costerovo Bleskové dievča a Bergovu Rezolútnu osobu spoločnosti G. Lôgera (1877). Schulzova divadelná spoločnosť hrala v Nitre (1878) napríklad Arongeove Hasemanove dcéry, Suppého Dievča z Dragantu a Straussovho Matuzalema.

   Od roku 1791 do roku 1883, keď slávnostne otvorili divadelnú budovu, vystupovalo v Nitre 22 nemeckých a 19 maďarských spoločností. Mierna prevaha nemeckých spoločností v meste bola viac-menej logická. Na konci 18. storočia väčšina obyvateľov Nitry hovorila po slovensky a tretina (roku 1778) sa hlásila k nemeckej národnosti. Maďarského obyvateľstva bolo málo, a teda maďarské spoločnosti, hoci dvojjazyčnosť i trojjazyčnosť bola vtedy dosť bežná, tu nemali veľké divácke zázemie.

 V prvej polovici 19. storočia sa nemecké a maďarské spoločnosti nielen v Nitre, ale aj v ostatných mestách striedali zväčša dosť pravidelne. Iba v Komárne, Nových Zámkoch a v Košiciach mali maďarskí divadelníci väčšiu frekvenciu. Hornouhorský divadelný „trh" bol až do rakúsko-maďarského vyrovnania tak povediac voľným trhom. Ba s výnimkou troch vyššie spomenutých miest mali maďarské spoločnosti na území dnešného Slovenska ťažký život. Divadelné priestory boli zväčša improvizované, divadlá mali málo obecenstva a Pavol Kuzmány ich nazval v jednom zo svojich článkov „kandidátmi hladomoru". Popri serióznych spoločnostiach putovali po Hornom Uhorsku aj rozličné pauperizované divadelné družiny, zväčša rodinného charakteru. Ba ešte aj roku 1894 priniesli nitrianske noviny Nyitrai lapok článok o divadelnom riaditeľovi Ladányim, ktorý mal v divadelnej spoločnosti iba šesť členov a ktorý po vystúpení v Trnovci nad Váhom sa uchádzal o povolenie účinkovať v Nitre. Opil sa však v krčme u Fialu v Párovciach a robil výtržnosti. Polícia ho zaistila a vysvitlo, že je to hľadaný podvodník.

   Pre maďarské divadelné spoločnosti sa však situácia rapídne zlepšovala v poslednej tretine minulého storočia. Mestské rady im vychádzali všemocné v ústrety, napríklad im bezplatne prenajímali sály a javiská, cez zimné mesiace v čase ich hosťovania na vlastné trovy vykurovali budovy, starali sa o propagáciu predstavení i o nábor divákov formou predplatného. Roku 1889 tak urobili napríklad aj v Nitre, keď sa o vykurovanie divadla staral biskupský úrad a mesto odhlasovalo subvenciu 1 500 zlatých. Nemecké spoločnosti robiace zájazdy do Horného Uhorska si museli všetky náklady spojené s cestovaním i divadelnou prevádzkou hradiť samy. V mestách vznikali divadelné výbory, ktoré rozhodovali o tom, aká spoločnosť bude v meste vystupovať. Z vlasteneckých dôvodov dávali zväčša prednosť maďarským divadelníkom. Tak to bolo aj v Nitre, keď po postavení divadelnej budovy až do vzniku Československej republiky mestská rada do nej nemeckú spoločnosť nepustila. V tomto období sme zaznamenali iba dve vystúpenia nemeckých divadelníkov — 2. júna 1892 v Aréne Déglovej záhrady hrala spoločnosť F. Reissa a v januári 1895 tu účinkovala Alleschova bavorská divadelná spoločnosť. Tieto dve spoločnosti spolu s Wiener Furstsche Theatergesellschaft (začiatok marca 1883) boli labuťou piesňou nemeckého divadelníctva v Nitre. Dňa 19. novembra 1883 totižto slávnostne otvorili novú budovu divadla.

   Podľa úradnej štatistiky roku 1881 mala Nitra 8 660 obyvateľov. Z nich sa k slovenskej národnosti hlásilo 39 %, k maďarskej 34 %, 22 % k národnosti nemeckej a 5 % tvorili príslušníci ostatných národov monarchie. No ešte roku 1871, keď v mestskej rade predniesli prvý raz myšlienku postaviť samostatnú divadelnú budovu, bolo Slovákov dve tretiny. Silnejúci národnostný útlak však mnohých prinútil hlásiť sa k maďarskej národnosti. Najmä úradníkov, remeselníkov a obchodníkov, ktorí sa cítili úradmi existenčne ohrození. Cieľ, ktorý sa sledoval výstavbou divadelnej budovy, presne sformuloval Erno Simonyi na zasadaní župnej rady 12. 6. 1871, keď vyhlásil, že odporúča, aby sa „dospelým, situovanejším a vzdelanejším poskytli duchovné pôžitky, ktoré raz navždy majú byť maďarské. Najlepším prostriedkom na to je darovanie väčších súm na základinu divadla, ktoré sa má postaviť v Nitre." Simonyiho výrok poukazuje hneď na dva aspekty protiľudovej politiky uhorskej vlády — na jej odnárodňovaciu i triednu tendenciu, keď divadlo malo byť „raz a navždy. . . maďarské" a zároveň určené len „situovanejším a vzdelanejším" obyvateľom mesta. Prvý pokus o výstavbu však najmä pre nedostatok finančných prostriedkov nevyšiel. Už od septembra 1871 župa prispievala subvenciami na účinkovanie maďarských spoločností a zároveň sa vytvoril stály divadelný výbor, ktorý mal sledovať prípravy na stavbu a zhromažďovať peniaze. Prvé zbierky, upisovanie účastín i na tento cieľ vypísaná župná lotéria priniesli len 20 tisíc zlatých. A tak 7. novembra 1881 odhlasovala župa ďalší príspevok na stavbu — 15 tisíc zlatých. V priebehu stavby finančne prispievali i bohatšie nitrianske rodiny a mesto.

 Projekt budovy vypracoval architekt Adolf Voyta a stavbu realizovala známa budapeštianska firma Graf a Feszty za 52 tisíc zlatých. Na prízemí a poschodí bolo 130 miest na sedenie a 100 miest na státie, na galérii 100 sedadiel. Divadlo malo 16 lóži, určených pre prominentných návštevníkov. Celková kapacita divadla bola 360 miest. Javisko bolo 7 metrov široké a osvetlenie budovy obstarávali petrolejové lampy, ktoré v rokoch 1890—1891 po plynofikáci mesta nahradili plynové svietidlá a roku 1915 elektrické lampy. Javiskové mechanizmy skonštruoval a inštaloval Gyorgy Galló (neskôr ich vyhotovil aj pre bratislavské Mestské divadlo). Sadu základných dekorácií namaľoval Mór Léhmann. Pri mestskej rade zároveň založili základinu, z ktorej sa každoročne malo maďarským divadelným spoločnostiam vyplácať 1 000 zlatých subvencie.

   Základný kameň položili 1. júla 1882 a 19. novembra 1883 divadlo slávnostne otvorili. Mesto bolo vyzdobené zástavami a divadelné noviny Szinek lapja 24. novembra 1883 napísali: „Otvorením divadla v Nitre, ktoré je pre kultúru a pre expanziu maďarského umenia najnovším a najskvelejším dôkazom, slávila Nitra skutočný sviatok." Otváracieho programu, ktorý pripravila divadelná spoločnosť Alajosa Bogyóa, sa zúčastnilo mnoho vysokých štátnych úradníkov a celá mestská i župná honorácia. Na úvod zahrali herci dramatizovaný prológ o dohode kráľa Bela IV. s nitrianskym obyvateľstvom a jeho županom Matejom, ktorí zachránili kráľa utekajúceho pred Tatármi. Potom nasledovala štátna hymna a prísaha kráľa Ladislava (úryvok z Dobosovej tragédie Ladislav IV.), výjavy z veselohry Ples u ministerského predsedu od Tihamera Almásiho a časť ľudovej veselohry Ferenca Csepreghyho Červená peňaženka. Bogyóova spoločnosť sa na túto chvíľu dobre pripravila a získala si u nitrianskeho obecenstva dobrú povesť, ktorá jej umožnila vystupovať v meste až tri mesiace (potom účinkovala v Banskej Bystrici). No veľké návštevy mala iba v sobotu a v nedeľu, v ostatné dni bola návštevnosť slabšia. Predsa sa len prejavil nedostatok publika rozumejúceho po maďarsky. Subvencia mestskej rady a župy však bola dostatočná, a tak mnohé iné spoločnosti Bogyóovi túto stagionu závideli najmä preto, že mal kde hrávať cez zimu.

   Na svoje obdobie dobre vybavené nitrianske divadlo umožnilo vystupovať aj významnejším divadelným spoločnostiam — napríklad Ignácovi Krecsányimu alebo Jenó Veszprémimu, ktorý mal v sezóne 1892/1893 tridsaťosemčlennú spoločnosť, zmiešaný zbor i jedenásťčlenný orchester s dirigentom. Mohol teda uvádzať najmä populárne operety. Miestne noviny Nyitrai lapok chválili najmä hercov manželov Veszprémiovcov, Balázsiho, ktorí okrem iného výborne zahrali v Madáchovej Tragédii človeka.

   Veszprémi zotrval v Nitre od septembra 1892 do januára 1893 a uviedol tu množstvo zaujímavých a hodnotných hier. Na programe mal napríklad Hugovu hru Lukrécia Borgia, Dumasovu Dámu s kaméliami, Csikyho Starú mamu, Sullivanovo Mikádo, Planquettovu operetu Cornewillské zvony, Suppého Bocaccia, Straussovho Cigánskeho baróna a hru Slovenské dievča. Veszprémi sa do Nitry vrátil znova na jeseň 1893 a zahral tu napríklad Millockerovho Šťastného Jonathana, Erkelovu operu Bánk Bán, Offenbachovu operetu Orfeus v podsvetí, Raupachovho Mlynára a jeho dieťa a popri množstve frašiek aj Verdiho Traviatu. Novákova spoločnosť roku 1871 hrala Suppého Krásnu Galateu, Szigligetiho hru Cigáni, Egressyho Denník diabla i jednu z hier Móra Jókaia. Dobrá povesť predchádzala spoločnosť I. Krecsányiho, ktorá sa zamerala na hodnotný činoherný repertoár a jej silnou stránkou boli najmä konverzačné hry. Zodpovedá tomu nitriansky repertoár (február — máj 1891), ked s dobrým ohlasom u publika uviedla Murayovu Husársku lásku, Ibsenovu Noru, Sardouovu hru Fedora, Schillerove Úklady a láska, Echegerayovho Veľkého Galeota, Shakespearovo Skrotenie zlej ženy a niektoré z Offenbachových operiet, ktoré vtedy neodmysliteľne patrili k repertoáru takmer každej spoločnosti. Károly Bács tu roku 1886 hral predovšetkým operety, ale pridal aj hru Zloduch slovenskej dediny a Csikyho Stomfallyovskú rodinu. V máji roku 1892 Rákodczayho spoločnosť uvádzala Shakespearovho Benátskeho kupca, Júlia Cézara, Sofoklovu Elektru, Goetheho Fausta a Schonthanovu hru Únos Sabiniek, ktorú potom hojne uvádzali aj slovenské ochotnícke spolky. V januári 1896 sa nitrianske obecenstvo mohlo zoznámiť s Beaumarchaisovou Figarovou svadbou (Divadelná spoločnosť A. Kovessyho — účinkovala tu od 20. decembra 1895 do januára 1896). V rokoch 1896—1897 Deákova spoločnosť tu uvádzala Shakespearovho Hamleta, Ohnetovu sociálnu drámu Majiteľ hutí, Schillerovu Máriu Stuartovú, Offenbachovu operu Hoffmanove rozprávky, Erkelovu Bánk Bán, Mozartovu Figarovu svadbu a Mosenthalovu drámu Debora. Divadelná spoločnosť Józsefa Nádassyho mala najväčšie úspechy s Verdiho Trubadúrom, Hernanim (podľa V. Huga) a znova s Hoffmanovými rozprávkami J. Offenbacha. Niektoré významné hry, ktoré boli zväčša v repertoári všetkých väčších spoločností, sa pri hosťovaní maďarských spoločností v Nitre viac ráz zopakovali. Napríklad Dumasovu drámu Dáma s kaméliami tu hral Bela Tóth v marci 1883, keď mal na programe aj viacero Straussových operiet. Schillerovu tragédiu Úklady a láska uviedla Baloghova spoločnosť v októbri 1876. Aj Madáchova Tragédia človeka sa objavila na nitrianskom javisku niekoľko ráz (B. Mezei — 1904). Domáce obecenstvo mohlo teda porovnávať úroveň jednotlivých spoločností. Zdá sa, že malo svoje nároky a s hocijakými predstaveniami sa neuspokojilo. Eklatantný príklad o tom nachádzame v domácich novinách Nyitrai lapok, ktoré dňa 13. novembra 1887 (v čísle 44) priniesli správu o tom, že publikum sa k spoločnosti Belu Tótha správalo „chladne a nepriateľsky". V repertoári totiž mala táto spoločnosť už zastaralé harlekyniády, lacné frašky plné hlúpych efektov, a výpravu mali úbohú. Napätie medzi publikom a hercami narastalo až do takých rozmerov, že herec Lendvay do vloženého kupletu v operete Mikádo od Sullivana napadol obecenstvo zaspievajúc, že „herci, ktorí by sem ešte raz prišli, by boli somári". Nyitrai lapok 22. januára 1888 rozhorčené poznamenali, referujúc znova o tejto afére, že „verejne inzultoval mesto".

   V poslednej tretine 19. storočia bolo už maďarské divadelníctvo dobre organizované. Celé Uhorsko bolo rozdelené na tridsať divadelných obvodov — Nitru zaradili medzi mestá Trnava, Levice, Banská Štiavnica, Zlaté Moravce, Nová Baňa, Šahy, Topoľčany, Bánovce nad Bebravou, Trenčín, Ilava, Nové Mesto nad Váhom a Nové Zámky. Roku 1897 sa zišla z iniciatívy divadelného výboru Nitrianskej župy porada zástupcov Nitry, Trenčína, Trnavy a Banskej Bystrice s cieľom dohodnúť spoločný postup pri zabezpečovaní kvalitných maďarských predstavení. Dohodli sa o vytvorení spoločného divadelného obvodu a uzavretí ročnej zmluvy len s jednou divadelnou spoločnosťou, ktorá by postupne navštívila všetky zainteresované mestá. Svoj súhlas s účinkovaním podmienili tým, že spoločnosť musí mať aspoň 8-12 členný orchester profesionálnych hudobníkov, aby mohla uvádzať obľúbené operety, a zároveň vyžadovali od riaditeľa zložiť kauciu, ktorá sa mu vrátila, ak splnil všetky podmienky zmluvy. Zmysel porady a na nej prijatých rezultátov bol jasný — chceli spolupracovať s finančne i personálne dobre vybavenými spoločnosťami, ktoré by zaručovali serióznosť divadelnej produkcie (lebo stávalo sa, že divadelná spoločnosť pri finančnom neúspechu náhle opustila mesto zanechajúc za sebou dlhy). V tom istom roku budapeštianske ministerstvo vydalo novú úpravu, ktorou sa riadil aj divadelný výbor Nitrianskej župy a mesta, podľa ktorej divadelnú koncesiu ministerstvo vydávalo výhradne osobám maďarskej národnosti a určilo zároveň výšku kaucie — väčšie spoločnosti 2 000 zlatých, menšie — 1 000 zlatých. Tým aj v Nitre dosiahli, že v meste vystupovali zväčša solídne a dobre vybudované divadelné spoločnosti, napríklad spoločnosť Belu Mezeiho, ktorá v nitrianskom obvode účinkovala pravidelne od roku 1891 jedenásť rokov a disponovala tridsaťčlenným súborom a osemčlenným orchestrom. Jej repertoár pozostával predovšetkým z operiet. Do vzniku Československej republiky sa tu vystriedali od otvorenia divadla spoločnosti Alajosa Bogyóa, Zsigmonda Saághiho, Károly Bácsoa, Ede Ujházyho, Belu Tótha, Vilmosa Borsodiho, Mihály Dombaia, Eleméra Zajonghiho, Ignáca Krecsányiho, Pála Rákodczaya, Jenó Veszprémiho, Dezsó Tiszaia, Miklósa Bessenyeiho, Alberta Kovessyho, Pétera Deáka, Mihálya Baranyaiho, Belu Mezeia, Sándora Dobóa, Józsefa Nádassyho, Ferenca Szabóa (prvú premiéru mala roku 1908 táto novovytvorená spoločnosť bývalého herca z Gyôru práve v Nitre), Ernó Hidvégiho a Lászlóa Szabadosa, ktorý tu postupne hral v januári 1916, októbri—decembri 1916, novembri—decembri 1917, januári, februári a v decembri 1918. Szabadosom sa skončili dejiny maďarského divadelníctva v Nitre.

   Mnohé zo spomínaných spoločností hrali v meste viac ráz, a to predovšetkým v zimných mesiacoch, lebo zasadanie Ústrednej divadelnej komisie v Budapešti 6. júna 1909 určilo Nitre (od roku 1903 zaradenej do obvodu s Gyórom, Esztergomom, Papou, Komárnom a Piešťanmi) divadelnú sezónu na mesiace december, január a február. Neboli to mesiace najvýhodnejšie, pretože zlé počasie a starosti s vykurovaním budovy divákov odrádzali. Nitra však ako sídlo Hornouhorského vzdelávacieho spolku F. M. K. E. (Felvidéki magyarországi kózmúveló-dési — návrh na jeho zriadenie z roku 1881, stanovy schválené 21. 1. 1883, zanikol 1919), ktorého maďarizačné úsilia a ciele boli neobyčajne silné (aj majetkovú základinu tvoril zhabaný majetok Matice slovenskej v Martine), usilovne subvencovala maďarské divadlá. Neúspechom sa skončil pokus F. M. K. E. založiť vlastnú divadelnú spoločnosť, ktorú mal tvoriť operetný a činoherný súbor riaditeľa Józsefa Aranyossyho. Jeho komerčné záujmy prevládli nad záujmami spolku, ktorý od neho vyžadoval najmä odnárodňovacie poslanie, a tým chcel určovať aj jeho repertoár i miesta účinkovania.

   Nie je náhodné, že zakladajúce valné zhromaždenie F. M. K. E. sa konalo v ten istý deň, ako sa otváralo nitrianske divadlo, ktoré podľa Kenézy Csatára malo oslabovať „protivlastenecké pôsobenie martinskej Matice, ktorého následky s poľutovaním pociťuje celá Horná zem, teda aj Nitrianska stolica i samo mesto Nitra, lebo aj v Nitre je dosť bojovníkov a vyznavačov veľkého Slavianského štátu".

   Aká bola v meste nálada v časoch, keď sa rodila budova divadla, dokresľuje aj to, že v dňoch 25. a 26. januára 1871 maďarskí nacionalisti brutálne rozohnali za nečinného prizerania úradov a polície II. valné zhromaždenie Spolku Sv. Vojtecha pre podozrenie z panslavizmu. Atmosféru nacionálneho šovinizmu a hystérie odsúdili viaceré bratislavské i peštianske noviny a spisovateľ Mór Jókai tento čin nazval „netaktnosťou a politickou chybou". Veď išlo o legálny, vládou povolený katolícky spolok, navyše o jeho zhromaždenie v sídle biskupstva.

   Zaujímavé je, že Nitru ako baštu odnárodňovacích úsilí uhorskej vlády nenavštívilo ani jedno z metropolitných divadiel, ako napríklad budapeštianska Urania, ktorá hosťovala v Banskej Bystrici v rokoch 1902, 1903, 1906, roku 1904 v Bardejovských kúpeľoch a Prievidzi, roku 1909 Nemzeti szinház z Budapešti v Bratislave, roku 1899 Rákóczi szinház z Pešti v Lučenci a Apollo roku 1915 v tom istom meste. Príčinou bol asi stav divadelnej budovy a nedostatočná návštevnosť, ktorou zväčša trpeli všetky maďarské divadlá na území dnešného Slovenska. Netajili sa tým ani maďarské noviny vychádzajúce v mestách Horného Uhorska. Periodikum Felvidéki színi kerúlet (Hornouhorská divadelná oblasť), vychádzajúce v Banskej Bystrici, priznávali, že do divadla chodili iba stredné, najmä úradnícke vrstvy, ale robotníci a roľníci nie. M. Cesnaková-Michalcová vo svojej knihe Premeny divadla správne uvádza, že: „Príčina je jasná. Robotnícke a roľnícke obyvateľstvo bolo slovenské a malo svoje ochotnícke divadlo v materinskom jazyku, ktorým suplovalo svoje kultúrne potreby."

   Na záver môžeme povedať, že Nitra najmä po roku 1883, keď tu otvorili divadelnú budovu, patrila po Bratislave, Košiciach, Banskej Bystrici a Prešove medzi divadelne najčulejšie mestá. Divadelná kultúra sa tu však realizovala v jazyku ľudu nezrozumiteľnom, ale najmä v duchu ľudu nepriateľskom i neprijateľnom. Naopak, v odnárodňovacích úsiliach patrila medzi exponované mestá a mocensky nedovolila rozvinúť tu slovenskú divadelnú aktivitu, hoci len ochotnícku, keďže inú sme pre nepriazeň národnostných i sociálnych pomerov ani nemali. Aj občasné vystúpenia maďarských miestnych ochotníkov, ktorí dostali súhlas na svoje predstavenia v budove divadla (v zakladajúcej listine malo klauzulu vylučujúcu z nej každé iné než maďarské divadelníctvo), slúžili týmto cieľom, a výnos zo vstupného sa najčastejšie dával k dispozícii profesionálnym maďarským spoločnostiam. Éra nemeckého i maďarského divadelníctva však k divadelným dejinám mesta patrí a nemôžeme ju v nijakom prípade obísť.

Zdroj: Vladimír Števko - Divadelná Nitra, 1989

Súvisiace články:

• Andrej Bagar - herec a divadelný režisér
• Milan Kiš - slovenský herec
• Piaristické školské divadlo v 17. a 18. storočí