Po katastrofálnej porážke uhorskej kráľovskej armády pri Moháči v roku 1526 bolo južné a juhozápadné územie Slovenska takmer na 150 rokov vystavené tureckým lúpeživým a pustošiacim vpádom. Zvlášť dolné Považie, dolné Ponitrie a stredné Slovensko boli objektami častých útokov tureckých vojenských jednotiek spahiov a janičiarov. Turci nielen drancovali, pustošili a vypaľovali celé dediny a kraje, ale odvážali obyvateľstvo do Turecka, kde mnohých predávali do otroctva. Obyvateľstvo týchto slovenských krajov preto žilo v neustálom strachu pred neočakávaným útokom tureckých vojsk.

   Zvlášť po roku 1541, keď Turci dobyli Budín, stali sa nevítané „návštevy" tureckých vojsk na juhozápadnom Slovensku veľmi časté. V rokoch 1526—1683 Turci ovládli väčšinu územia Uhorska. Na dnešnom území Nitrianskeho okresu napadli, vypálili a vydrancovali mnohé obce.

Nitra v roku 1546 (viedenský vojenský archív). Vpravo na návrší s dvoma románskymi kostolmi bolo v 9. storočí ústredné nitrianske hradisko.

   V r. 1554 to boli Branč, Lúčnica nad Žitavou a Veľký Cetín. V r. 1572 Klasov, Mojmírovce, ktoré boli opäť vypálené v r. 1601. V r. 1576 to opäť boli Mojmírovce a ďalej Cakajovce, D. Obdokovce, Dolné Štitáre, Jelenec, Kolíňany, Nitrianske Hrnčiarovce, Pohranice a V. Chyndice. V roku 1601 turecké hordy spustošili Alekšince, Andač, Cabaj, Čab, Silu, Čápor, Hornú Kráľovú, Jarok, Kapince, Malé Zálužie, Nové Sady, Poľný Kesov, Rišňovce, Sládečkovce, Svätoplukovo, Veľké Zálužie a Zbehy. V roku 1618 napadli Čaradice, Červený Hrádok, Čifáre, Lehotu a Melek. Do r. 1634 spustošili aj Č. Kľačany, Chrášťany, Chyzerovce, Machulince, Malé Vozokany, Mankovce, Obyce, Slažany, Slepčany, Velčice, Veľké Vozokany, Volkovce-Závadu, Zlaté Moravce a Žitavany.

   Takáto neistota a neustále turecké nebezpečie si vynútili urýchlené budovanie obranných zariadení na celom juhoslovenskom pomedzí. Za pomoci talianskych architektov a murárov sa urýchlene budoval systém pohraničných pevností ako boli Komárno, Nové Zámky, Šurany, Komjatice, Gýmeš a Vráble. Protitureckú obranu Ponitria mal na starosti vojenský kapitanát so sídlom v Komárne. Ako sa ukázalo, ani tieto opatrenia nepomohli.

   Veľký podiel na tureckých vojenských úspechoch v Uhorsku mal pokračujúci morálny a politický rozklad vládnucich feudálnych tried Uhorska. Uhorských magnátov nevyliečila ani moháčska katastrofa, ani obsadenie Budína Turkami. Feudáli, úplne zaslepení svojimi osobnými alebo úzko triednymi záujmami prechádzali z jedného politického tábora do druhého. Raz boli stúpencami cisára-kráľa z rodu Habsburgovcov, hneď zase boli na strane sedmohradského kniežaťa, spojeného s Turkami.

   S podobným krátkozrakým sebectvom sa stretávame aj u patriciátu slovenských miest, najmä banských. Sami Habsburgovci sa starali predovšetkým o bezpečnosť svojich dedičných území v Rakúsku a územie Slovenska považovali za predsunutú pro-titureckú baštu. Preto najlepšie opevnené a udržiavané boli pevnosti v Zadunajsku, zatiaľ čo pevnosti a hrady na slovensko-tureckom pohraničí, často pustošené, boli zle udržiavané, so slabými, zle vyzbrojenými a zle platenými vojenskými posádkami, ktoré sa naviac často stávali postrachom celého kraja. Keď sa do boja proti Turkom zapájal aj slovenský ľud z vidieka a miest, často krvavo doplácal na svoju vojenskú neskúsenosť.

   Turecká ríša dosiahla v 16. storočí svoj najväčší mocenský a územný rozmach. Vnútorné spoločenské zriadenie Turecka malo charakter vojenského feudalizmu. Všetka dobytá pôda formálne patrila sultánovi, ktorý ju dával do léna svojim feudálom, vojenským veliteľom-spahiom. Spahiovia museli nielen vykonávať vojenskú službu, ale podľa veľkosti svojho léna museli vystrojiť a vydržiavať aj určitý počet vojakov.

   Turkami podmanené obyvateľstvo muselo platiť tureckým vrchnostiam rôzne dane, ako pozemkovú daň z hlavy - charradž, daň z usadlosti - džizié, osobitnú vojenskú daň - akčí, mečový poplatok - kuburí, pričom spahiovia okrem toho vyberali desiatky z výnosu hospodárstva. Tieto poplatky museli platiť aj obyvatelia, ktorí obývali územie susediace s tureckým.

   Tureckí feudáli-spahiovia nijako nezaostávali vo vykorisťovaní obyvateľstva za starými uhorskými feudálmi, skôr naopak: keďže sa častejšie striedali, usilovali sa využiť príležitosť na obohatenie sa a preto neúmerne zvyšovali bremená rôznych poplatkov, ktoré často násilím, za asistencie svojich vojakov, vymáhali od vidieckeho aj mestského obyvateľstva.

   Obyvateľstvo po oboch stranách slovensko-tureckej hranice, aby nemuselo platiť dvom pánom - Turkom aj cisárovi - utekalo hlbšie do slovenského vnútrozemia. Slovensko-turecké pohraničie sa tak v 16. a 17. storočí stalo územím deklasovaných živlov z takmer celej Európy.

   V polovici 17. storočia Turecká ríša, vyčerpaná dlhoročnými vojnami, prežívala tiež vnútornú krízu a stagnáciu. Túto situáciu chceli napraviť tureckí veľkovezíri z rodu Kopriili, Mohamed a jeho syn Ahmed. Rozhodným zásahom upevnili disciplínu v tureckej armáde a tým pripravovali podmienky pre nové koristnícke výboje s cieľom zastaviť úpadok Turecka. V marci 1663 začal veľkovezír Ahmed Kopruli vojnu proti cisárovi. S veľkou armádou postupoval na sever na Nové Zámky a Viedeň. Cisárske vojská boli pri Štúrove porazené. Už dňa 15. septembra 1663 sa vzdali Nové Zámky a veľká turecká armáda postupovala na sever k Nitre.

   Dňa 12. októbra 1663 dobyli turecké vojská pod velením pašu Ghazi Husseina takmer bez boja Nitru aj s hradom, keď zradili nemeckí cisárski vojaci, aj veliteľ maďarskej vojenskej jednotky Nyitrai. Turci vládli v Nitre necelý rok. Zvádzali však o udržanie nášho mesta tvrdé boje, počas ktorých bolo Dolné i Horné mesto spustošené.

   Na začiatku apríla 1664 pritiahla k Nitre silná cisárka armáda pod velením generála de Souchesa a generála Koháryho, veliteľa banskej oblasti, v počte 16 000 mužov. Hoci sa prvý útok na opevnenie mesta de Souchesovi nepodaril, časté bombardovanie delostrelectvom znepokojilo Turkov tak, že podpálili Horné a Dolné mesto a 16. apríla sa utiahli do priestoru hradu. Po troch dňoch ostreľovania delami sa zrútila časť hradieb, ale posádka sa nevzdala. Na hrade bol aj novozámocký paša, ktorý sa pokúsil s 300 jazdcami preraziť. Podarilo sa mu to, aj keď za cenu veľkých strát. Napokon po príchode posíl si Turci s generálom de Souchesom dojednali slobodný odchod z Nitry a 18. apríla 1664 hrad vydali cisárskym vojskám.

   Pri dobývaní hradu padlo asi 400 Turkov. Zničenú Nitru opustilo asi 400 jazdcov a 200 pešiakov. Generál de Souches chcel Dolné mesto na návrh veliteľa hradu Spankaua zo strategických dôvodov zničiť a z materiálu lepšie opevniť hrad, ale na zákrok uhorského palatína od tohto úmyslu upustil. Keď sa v roku 1669 stal biskupom v Nitre Tomáš Pálffy, z obavy, aby sa obsadenie hradu neopakovalo, dal vybudovať nové mohutné hradby, ktoré boli dokončené v roku 1673 a zachovali sa v dobrom stave dodnes. Tak sa pred 318 rokmi skončila vláda tureckého polmesiaca nad Nitrou.

Súvisiace články:

• Mestská správa v Nitre v rokoch 1918-1938
• Nitra v prvej polovici 19. storočia
• Rušné XV. storočie v Nitre